„Všetci máme svoje muchy…, ktoré otravujú, znepríjemňujú život a komplikujú vzťahy detí aj dospelých,“ píše sa v úvode knižky Muchy na muške autorky Miroslavy Grajciarovej a ilustrátora Radoslava Repického. Autori kreatívnym a citlivým spôsobom poukazujú na to, že i tí nepochopení, odstrčení, či inak zranení, tí ktorí majú možno hendikep alebo len inak premýšľajú, či majú iné „muchy“, ktoré im bránia prejaviť sa, môžu byť v niečom výnimoční.
Myslím, že knižka Muchy na muške nie je iba knižkou pre deti. Má potenciál dať odkaz i nám dospelým. „Ľudia vidia len mušky,“ píše sa. A tak chce Paulínka zostať na hnojisku: „už jej viac nebudú ubližovať,“ myslí si. Ale naozaj to musí fungovať takto? Naozaj je nutné „zabudnúť sa“ na hnojisku? Skryť sa, zosmutnieť, chcieť aby nás nik radšej nenašiel?
„Našťastie existujú výnimoční ľudia. Priatelia. Vlastne stačí jeden taký človek…,“ ten čo „rozozná jej dobré vlastnosti a podporí jej silné stránky.“ Človek, ktorý povie: „naučím ťa, dievča moje, ako si s muchami poradiť,“ či dokonca „naučí ju, vyjadriť to, čo cíti.“
Knižka ma očarila i svojimi ilustráciami. Nápadité vyjadrenie myšlienok v jednoduchom obrázku. Boli to práve ilustrácie, čo ma okamžite oslovili, len čo som knižku otvorila.
Myslím, že takýchto krásnych diel, ktoré „s ľahkosťou imaginárneho vytvárajú most do sveta reálneho“ nám treba viac. Vydanie knihy podporil Fond na podporu umenia.
Lucia Balagová
