Delphine de Vigan je úspešnou francúzskou spisovateľkou. Za knihu No a ja získala v roku 2008 ocenenia Prix des Libraires a Rotary International. Kniha bola tiež nominovaná na Goncourtonovu cenu. V roku 2010 sa dokonca objavila i jej filmová adaptácia.
Čím táto tenučká knižka zaujala mňa? Zdá sa, že autor nemusí napísať veľké množstvo strán, aby čitateľovi niečo odovzdal a citlivo načrtol dôležitú tému. Tento prístup je napokon pre Delphine de Vigan veľmi typický. Podobný scenár poskytuje aj jej kniha Slová vďaky, ktorej sa budem venovať v inej recenzii.
Juraj Mesík: Generácia apokalypsy
Vedeli ste, že meno No v sebe ukrýva význam? Vyjadruje stratu identity a to sa k príbehu naozaj výborne hodí. Aký bude teda osud bezdomovkyne No, splodenej pri znásilnení, ktorá sa stane súčasťou života mladučkej Lou?
Sledovať svet očami neobyčajného trinásťročného dievčaťa stretajúceho sa s tvrdou realitou je fascinujúce. Napokon, možno je to práve ten pohľad naivity a zároveň múdrosti, cez ktorý sa v čitateľovi prudko otvárajú myšlienky o zmysle života, ľudskosti, samoty, či inakosti.
“Ľudia dokážu zostrojiť nadzvukové lietadlá a vypúšťať rakety do vesmíru, identifikovať zločincov z jediného vlasu alebo nepatrného kúska kože, vypestovať rajčiny, ktoré vydržia tri týždne v chladničke a ani trochu nezoschnú, uložiť do mikroskopického čipu miliardy dát. Dokážu nechať ľudí zomrieť na ulici.”
Nečakajte hlbokú psychológiu, to isto nebolo ani autorkiným cieľom, no pripravte sa na množstvo rôznorodých pocitov, ktoré vás nenechajú pokojnými. Zavŕtajú sa vám pod kožu. A pre niekoho môže byť príbeh i veľmi citlivý, či až emočne náročný.
„…človek má vedieť sklopiť oči a uchovať si detský pohľad. Ale ja ich nedokážem zavrieť , sú otvorené doširoka , iba niekedy si ich zakryjem rukami, aby som nevidela.“
“A naše mlčanie nesie ťarchu všetkej bezmocnosti sveta, naše mlčanie je ako návrat k prapôvodu vecí, k ich pravej podobe .”
Na stránkach knihy sa možno ani tak veľa nedeje, ale čo uzriete pod povrchom? Názor si budete formovať azda každou prečítanou stranou, až napokon v závere zostanete iba sedieť v tichu a premýšľať: Čo sa tu vlastne stalo?! Čo sa to deje okolo nás?
„No sa na mňa pozerá, má popolavú a suchú pleť ako ostatní, keď ju tak sledujem mám pocit, že prišla až na samotný koniec, na koniec toho čo sa dá zniesť. Na koniec toho, čo je ľudsky prijateľné, zdá sa mi, že sa už nikdy nepozbiera, že už nikdy nebude pekná a čistá, napriek tomu sa usmieva, hovorí mi, som rada, že ťa vidím.
Pery sa jej zachvejú, trvá to sotva sekundu, sklopí oči, v duchu zo všetkých síl prosím Boha – napriek tomu, že v neho normálne neverím – aby neplakala, pretože keby sa teraz rozplakala, plakala by som tiež, a keď ja začnem, tak to môže trvať aj hodiny, je to ako keď povolí hrádza pod tlakom vody, potopa, prírodná pohroma, a plač rozhodne ničomu nepomôže.“
Sled mnohých slovných spojení v dlhých vetách, častokrát prekvapivo aj v spojení myšlienok dvoch osôb, veľmi zaujímavo vystihuje emocionálny proces. Opäť veľmi typický štýl spisovateľky, ktorý si čitateľ buď obľúbi alebo aj nie. Jazyk postáv je veľmi kultivovaný, miestami sa však mení na slangové výrazy, čo zodpovedá nielen prostrediu deja ale i veku hrdinov. Preklad (český) zachováva „francúzsku náturu“, ktorá pôsobí veľmi príjemne.
Na túto knihu rozhodne nezabudnete. Kúpite v cene od 9 Eur, čítanú už aj od 6 Eur.
Lucia Balagová
