„…existuje na svete niekto, kto vás ešte chce poláskať? Vezme vás niekto do náručia? Ako dlho sa už koža iného človeka nedotkla vašej?
Keď si sama seba predstavím ako starú, skutočne starú, keď sa premietnem v čase o štyridsať-päťdesiat rokov dopredu, najbolestivejšia a zároveň najmenej prijateľná mi pripadá myšlienka, že sa ma nikto nedotkne. Postupné, či rázne odbúravanie fyzického kontaktu. Potreba dotyku možno nie je u všetkých rovnaká, telo sa možno scvrkáva, zvrašťuje, meravie ako počas dlhého pôstu. No je to určite i naopak, telo hladne kričí nemým neznesiteľným krikom, ktorý však nikto nechce počuť.“
Ukážka z knihy Slová vďaky plne vystihuje odkaz francúzskej autorky Delphine de Vigan, pre ktorú sú emóciami nabité príbehy na dôležité i keď možno málo komunikované témy typické. Skúsili ste sa niekedy zamyslieť nad pocitmi a potrebami starnúceho človeka?
„Starnúť znamená naučiť sa strácať. Pripísať si každý alebo takmer každý týždeň na svoje konto nejaký nový nedostatok…“
Bojíme sa každej vrásky. Bojíme sa kíl naviac. Bojíme sa, že už nie sme dostatočne príťažliví. Bojíme sa, že nám odchádza zrak, či zuby. No i tak sa často tvárime byť silnými, nezlomnými, hrdými. A čo ak jedného dňa pôjdeme potácavým a zle vyváženým krokom, zastavíme sa uprostred obývačky a zrazu nebudeme vedieť, kam sme vlastne chceli ísť? Aké to je strácať postupne kontrolu nad svojim životom? Kontrolu nad svojim telom? A ak budeme hľadať na jazyku slovo a ono sa nám pritrafí iné? Alebo sa nepritrafí nič? Ak budeme strácať kontrolu nad slovami, ktoré chceme povedať?
Práve takým je príbeh bývalej korektorky Mišky. Človek, ktorý tak miloval slová, ktorý ich tak dôverne poznal a ktorému dávali toľko uspokojenia a sily, zrazu nevie nájsť to správne pomenovanie, aby vyjadril čo potrebuje povedať.
„Čo ste stratili pani Seldová?“
„To nevidno. No cítim to. Vymyká sa to… Uniká to.“
Príbeh má však i ďalšiu veľmi zaujímavú rovinu. Je ňou vďaka. Prečo je to tak citlivá téma? Nuž, vďaka nás môže mnohému naučiť. Ľudia, ktorým sme vďační často zostávajú hlboko v nás. Zanechali stopu. Možno sme im zostali zaviazaní, aj keď to od nás nikdy nežiadali alebo to dokonca nevedia. Budeme podľa toho žiť svoj život. Vďaka dojímavo sprevádza hlavnú hrdinku, ktorá celý život dúfa v možnosť poďakovať. Podarí sa jej to?
Možno si pri čítaní položíte dôležité otázky: Koľkokrát som ďakoval? Za čo som ďakoval? Komu som ďakoval? Alebo inak: Bol som dostatočne vďačný? Či dokonca: Ako som prijal niečiu vďaku? Videl som ju vôbec? Bol som voči nej pozorný?
S touto knihou máte jedinečnú príležitosť na zamyslenie. „Keď budem stará, ak sa toho dožijem, toto mi zostane.“ Ak sa toho dožijem… Počujete to? Čo zostane?
Knihu kúpite od 10 eur.
Lucia Balagová
