Nádherný hrad, ktorý sa týči nad mestom Trenčín má prastarú históriu, akú má len máloktorý u nás. Navštíviť tento majestátny hrad je skutočným zážitkom pre deti aj dospelých, pretože obdivovať sa v ňom dá veľa historicky zaujímavých vecí. Kto zavíta na hrad Matúša Čáka, ten sa sem bude chcieť určite ešte aspoň raz vrátiť.
Trenčiansky hrad patrí spolu so Spišským a s hradom Devín medzi najrozsiahlejšie hrady v Európe. Týči sa na strmom vápencovom brale priamo nad mestom. Vznikol na mieste staršieho osídlenia, ktoré tu existovalo od doby bronzovej cez Keltov a Germánov až po slovanské osídlenie. Zo staršieho veľkomoravského hradiska sa v dobe vzniku uhorského štátu stal komitátny kráľovský hrad. Najstaršia písomná zmienka o hrade je z roku 1067, takže patrí medzi najstaršie na Slovensku. Vznikol ako pohraničná pevnosť, strážiaca dôležité vážske brody a dôležité karpatské priesmyky, cez ktoré prechádzali obchodné cesty. Odpradávna teda stráži obchodné cesty spájajúce severné Uhorsko a stredoslovenské banské miesta s Čechami, Moravou, Sliezskom a Poľskom.
Majiteľ Matúš Čák raboval všade, kde len mohol
Počiatky hradu sa viažu k 11. storočiu. Vtedy pozostával iba z obytnej veže a rotundy, ktorej zvyšky si môžu návštevníci pozrieť na hornom nádvorí. Hrad sa koncom 13. storočia dostal do rúk Matúša Čáka Trenčianskeho (okolo 1260 – 1321), ktorý sa stal legendárnym pánom Váhu a Tatier. Ten z neho urobil svoj sídelný hrad a centrum rozsiahlych dŕžav, tzv. „Matúšovej zeme“ alebo aj Terra Mathei. Matúš Čák bol v tom čase najmocnejší uhorský magnát, ktorý ovládol takmer celé dnešné Slovensko a tiež značnú časť Zadunajska. Patrilo mu takmer 50 hradov a niekoľko žúp. Zaberal nielen majetky svojich slabších šľachtických protivníkov, ale vyrabovať sa neštítil ani kráľovské domínium. Neušetril ale ani cirkevný majetok, čo mu až dvakrát vynieslo cirkevnú kliatbu a vyhlásenie interdiktu (zákazu výsluhy sviatostí) nad jeho majetkami. Mnohí jeho neprajníci o ňom rozširovali, že v Trenčíne razil vlastné mince, no žiadna sa nikdy nenašla. Smrť Matúša Čáka 18. marca 1321 znamenala nielen okamžitý rozpad jeho „kráľovstva“, ale poskytla i základ viacerým legendám a povestiam. Keďže jeho hrob nikto nikdy nenašiel, stal sa hrad obľúbeným cieľom rôznych romantikov, dobrodruhov, hľadačov pokladov, ale i serióznych historikov. Povesť hovorí, že bol pochovaný v cínovej, striebornej a zlatej truhle aj s obrovskými pokladmi, no akosi podozrivo to pripomína povesť o smrti „Biča božieho“, hunského kráľa Attilu.
Obliehateľ hradu Kacianer desil okolie dlhé storočia
Jednou z najstarších stavieb na hrade je Matúšova veža, ktorá bola postavená v polovici 13. storočia a dosahuje výšku 39 m. Má veľmi hrubé steny, ktoré majú v základoch do 5 m a na vrchole 2 m. O tom, že stavba je skutočne mohutná svedčí i to, že keď v roku 1528 dva mesiace obliehali hrad veža to vydržala, a na pamiatku sa zachovali aj vystrelené kamenné gule z kanónov, ktoré sú dodnes viditeľné na veži. Devastácia pri obliehaní bola taká veľká, že hrad opravovali takmer 50 rokov, ale dobytý nebol. Obliehateľ hradu aj mesta sa volal Kacianer, a bol to zrejme taký strašný človek, že po ňom do 20. storočia volali Trenčania zlého muža „Kacian“.
Hrad cudzie vojská nikdy nedobyli, zničil ho oheň
Trenčiansky hrad po Matúšovi Čákovi jeho ďalší majitelia postupne upravovali a prestavovali podľa svojich predstáv. Kráľ Ľudovít z Anjou pristavil nový palác, Ľudovítov palác, v ktorom si dnes môžu návštevníci prezrieť historický dobový nábytok z čias 17. – 19. storočia. Žigmund Luxemburský daroval hrad manželke Barbore Celjskej a dal pre ňu vybudovať Barborin palác. Koncom 15. storočia získal hrad spolu s mestom Štefan Zápoľský a začal s rozsiahlymi prestavbami. Práve Palác Zápoľských je najmladším palácom Trenčianskeho hradu. V dolnej časti hradu je objekt bývalých kasární, ktoré kedysi slúžili na ubytovanie hradnej posádky a využívali sa i ako sklad munície. Hrad veľakrát obliehali nepriateľské vojská českých alebo poľských kráľov, poprípade to boli Tatári, Turci, kuruci či labanci, nikdy ho ale priamym útokom nedobyli. Zničil ho až obrovský požiar 11. júna 1790, ktorý takmer zničil aj celé mesto. Názov Nedobytý preň zvolili i preto, že aj vďaka existencii kasárne nebol, ako jeden z mála hradov na Slovensku, nikdy vojenskou silou dobytý. Vojenský význam hrad definitívne stratil ku koncu 18. storočia. Na hrade je aj hladomorňa, ktorá bola pôvodne postavená ako vyhliadková veža. Až neskôr ju začali využívať ako hradné väzenie. Poslednou majiteľkou bola Iphigenia De Castris D´Harcourt, ktorá hrad v roku 1905 darovala mestu Trenčín.
Strašidelná legenda o nevernici Barbore a jej zjavovaní
Klenotom na hrade je aj stavba predrománskej rotundy postavenej na hradnej skale pravdepodobne v 9.-10. storočí v dobe Veľkomoravskej ríše. Pozostatky tejto kamennej kaplnky, ktorá je na Slovensku jedinečnou, pretože má tvar štvorlístka, sú najstaršie na hrade. Kaplnku v 15. storočí rozobrali a tým vlastne zanikla, lebo vtedajšia majiteľka hradu si tu postavila palác. Na jednej z kostier zrekonštruovaných hrobov našli archeológovia šperky a v ústach mincu, vďaka ktorej zistili, že stavba i hroby pochádzajú z 11. storočia. Barborin palác, kvôli ktorému zanikla aj predrománska rotunda, bol postavený pre kráľovnú Barboru Celskú. Tá vlastnila asi 30 hradov, no mala i ďalšie veľké majetky, vďaka ktorým patrila k najbohatším človekom v Uhorsku. Palác je zaujímavý aj tým, že v jej spálni bola tajná chodba, ktorá viedla do podzemia, kde boli kedysi sklady vína a potravín, ale slúžila aj ako úniková chodba von z paláca. Podľa povesti si práve tadiaľ kráľovná Barbora vodila svojich milencov. Pri sobáši v 15. storočí mala Barbora asi 13-14 rokov, kým jej manžel, uhorský aj český kráľ a cisár nemeckej ríše Žigmund, okolo 38 rokov. Práve on sa na ňu za jej avantúry mal nahnevať natoľko, že jej pobral všetky majetky. Traduje sa i jedna strašidelná príhoda, že kto v spálni 3x zavolá Barbora, tak ona sa mu večer zjaví.
Dojímavá povesť o veľkej láske dvoch tureckých zajatcov
S Trenčianskym hradom sa viaže aj azda najkrajšia a najromantickejšia povesť. Studňa lásky, ktorá je iba kúsok od delovej bašty, je spätá s príbehom o láske tureckého mladíka Omara ku krásnej Fatime. Na Trenčiansky hrad, kde v tom čase vládol rod Zápoľských, prišli hostia, ktorí priniesli správu, že hrad chcú napadnúť Turci. Rozpútal sa boj, v ktorom zvíťazili Zápoľského vojaci. Tí boli veľmi prekvapení, keď zistili, že veliteľom tureckého vojska bola žena, ktorú predviedli pred Zápoľského. Jeho žena sa nad ňou zľutovala a uprosila manžela, aby Turkyňu nestihol trest smrti. Tak sa Turkyňa Fatima dostala do zajatia na Trenčiansky hrad. Fatima mala milého, ktorý sa volal Omar, a aj on so svojimi druhmi padol do zajatia. Omar však chcel svoju milú vykúpiť aj za cenu svojho života. Za jej slobodu ponúkol pánovi Trenčianskeho hradu vykopanie studne, ktorá urobí hrad skutočne nedobytným. So svojimi 300 druhmi sa podľa povesti po tri roky snažil z tvrdej skaly vykopať vzácnu vodu. To sa mu za cenu smrti takmer všetkých druhov i podarilo. So slovami „Zápoľský, vodu máš, ale srdce nie!“ si Fatimu odviedol domov. Povesť hovorí, že sa pri odchode Fatimin závoj zachytil o krovie na zákrute cesty k hradu. Hostinec, ktorý na tomto mieste vznikol asi v 16. storočí niesol preto meno Závoj, dnes sa volá Fatima. So studňou to však nebolo tak, ako podáva povesť o Omarovi a Fatime. Podľa historických faktov ju asi začiatkom tridsiatych rokov 16. storočia začali kopať vojaci habsburskej posádky hradu a poddaní trenčianskeho panstva. Trvalo im okolo štyridsať rokov, kým sa dostali na úroveň takmer 80 metrov pod povrch skaly. Prácu na hradnej studni dokončil Alexius Thurzo okolo roku 1570. Na prameň síce nenarazil, ale úroveň stečenej dažďovej vody v tomto umelom rezervoári dosiahla uspokojivú úroveň. Voda dodnes kolíše v rozmedzí 12 –15 metrov.
foto: autor
Jozef Uhlárik
