Slovensko je síce malou krajinou, zato krás má na rozdávanie. A to nielen prírodných, ale aj historických. Naše hrady a zámky majú čo ponúknuť návštevníkom nielen zo Slovenska, ale doslova z celého sveta. Jedným z takých je i hrad Ľupča, ktorý je najvyššie položenou hradnou stavbou na Pohroní a popýšiť sa môže aj vzácnou, viac ako 700 ročnou lipou.
Majestátnou historickou krásou sa pýšiaci hrad Ľupča stojí nad obcou Slovenská Ľupča a postavený bol na severnej strane pomerne úzkej kotliny rieky Hron, uzavretej z južnej strany svahmi Slovenského rudohoria a zo severnej svahmi Nízkych Tatier. Nádhernou prírodou obkolesená pevnosť je jednou z najkrajších kultúrno-historických pamiatok Horehronia. Z hradu sa po plienivom vpáde Tatárov v roku 1241 zachovali len stavby s kamennou architektúrou, ktorá bola na tú dobu nedobytná útočníkmi. Predpokladá sa, že kamenný hrad – veža, bol postavený už v prvej polovici 13. storočia, pravdepodobne na mieste pôvodného hradiska. Od roku 1250 bol známy pod názvom Liptza. Hrad Ľupča, alebo teda Liptza, sa spomína v roku 1255 aj v súvislosti s výsadnou listinou Bela IV. pre mesto Banskú Bystricu (Nova villa Bystriciensis prope Lipche).
Kráľovský hrad často menil majiteľov
Po smrti uhorského panovníka Ondreja III. v roku 1301 zaniká dynastia Arpádovcov, ktorá patrila medzi najvýznamnejšie kráľovské rody vtedajšej Európy, a hrad Ľupča, ako kráľovský majetok, často menil majiteľov. Smrť Ondreja III. „odštarovala“ obdobie politickej nestability. Výbojmi sa hrad dostal do rúk Matúša Čáka Trenčianskeho, ktorý kráľovskú držbu nerešpektoval. V tomto období sa história hradu spájala aj s menom posledného župana Zvolenskej veľžupy, magistrom rytierom Dončom. Jeho úzke zväzky s Ľupčou potvrdzuje listina z roku 1323. V nej pápež Ján XXII. povoľuje Dončovi dať sa pochovať do krypty chrámu v Ľupči, kde odpočívajú jeho predkovia. V druhej polovici 14. storočia na hrad často prichádzajú uhorskí panovníci, Karol Róbert z Anjou a jeho syn Ľudovít Veľký, čo potvrdzujú signované listiny (Lipche).
Po smrti Žigmunda Luxemburského bol za nového panovníka zvolený rakúsky vojvoda Albrecht. Jeho skorou smrťou sa začína mocenský boj o vládu v Uhorsku a v tomto období sa stáva kastelánom Hradu Ľupča komes Gregor z Korbavy. V júni 1443 bolo v Uhorsku veľké zemetrasenie, pri ktorom bol z veľkej časti zničený aj hrad, ktorý bol Gregorom z Korbavy následne rozsiahle opravovaný a pravdepodobne rozšírený, čo potvrdzujú aj výsledky súčasného archeologického výskumu. V roku 1490 dostal od kráľovnej Beatrix Aragónskej hrad Ľupču aj s panstvom do vlastníctva Urban Dóczy z Veľkej Lúče, čím začína na hrade obdobie vlády Dóczyovcov. Tí sa správali veľmi svojvoľne voči svojim susedom, bez ohľadu na to, či šlo o banské mestá alebo zemanov. Bránili vo výstavbe ciest a navyše protiprávne vyberali mýto.
Pri obrane hradu zahynuli urodzení páni
V roku 1517 vpadli Dóczyovci do Brezna a z veľkej časti ho vypálili a vyrabovali. Nepokoje pretrvávali do roku 1531 keď zvolenský kapitán Krištof Thurn, Jozef Uhlárik ml.na príkaz kráľovnej Márie, obsadil hrad a Dóczyovcom ho odobral. Hrad potom spravovala Banskobystrická komora a v roku 1572 ho preberá Pavol Rubigall, ktorý začal s jeho prestavbou. Po jeho smrti sa v roku 1595 na hrade usídlil poľský šľachtic Gašpar Tribel. Stavovské nepokoje v Uhorsku sa odrážali aj na situácii hradu Ľupča, keď naň v roku 1605 zaútočili povstalci Jána Bocskaya, ale nedobyli ho. Pri jeho obrane padli viacerí urodzení páni, ktorých mená sú na pamätnej doske v chodbe hradu. Počas Tőkőlyho povstania, keď cisárske vojsko ustúpilo, získal Imrich Tőkőly istý na čas aj hrad Ľupču.
V druhej polovici 17. storočia bol na hrade František Wesselényi, hlavný kapitán preddunajských vojsk, ktorý sa po roku 1655 stal uhorským palatínom. Zosnoval neúspešné sprisahanie uhorských magnátov proti Habsburgovcom, no po jeho prezradení skončili niektorí z nich na popravisku. Po útoku Ladislava Zábreckého (1703) vyrabovalo vojsko Františka Rákocziho II. hrad, a vtedy bol Ján Svetan menovaný novým správcom majetkov. V roku 1707 vydobyl Viliam Loffelholz hrad naspäť pre kráľa. V tomto čase na ňom bola umiestnená rakúska posádka a slúžil ako väzenie. Celý areál spravovali nemeckí kasteláni v službách Komorského panstva. V 19. storočí sa uskutočnili prestavby v klasicistickom slohu, ale význam hradu, ako centra správy oblasti, zanikal, lebo panstvo sa sťahovalo do novovybudovaných kaštieľov.
Lákadlom je aj studňa vytesaná do skaly
Po požiari v roku 1860 sa síce ešte pristúpilo k jeho prestavbe, no už len pre potreby štátneho sirotinca. V tomto čase bol pristavaný i Gizelin dom. Sirotinec, škola, ale aj Výchovný ústav pre mladistvých tu pretrvávali až do 20. storočia, keď sa stal hospodárskou budovou, v rámci čoho došlo na hrade k menším stavebným úpravám. V období II. svetovej vojny bol využívaný k postupu vojsk, pravdepodobne pre internáciu zajatcov. Po vojne často menil osadenstvo, boli tu vysťahovalci, učilište a po úpravách v interiéri areálu aj charita. V 80. rokoch hrad dostal do užívania Socialistický zväz mládeže a na začiatku 90. rokov ho prebral Krajský pamiatkový ústav Banská Bystrica. Vďaka trvalému využitiu hrad prežil a je veľmi dobre zachovaný.
Okrem starobylých hradných interiérov tu možno obdivovať expozíciu archeologických nálezov z hradu doplnenú o exponáty zapožičané z iných hradov a múzeí, a tiež stálu výstavu diel významného slovenského sochára Jána Kulicha, spoluautora Slavína, autora monumentálnej sochy Jánošíka v Terchovej či sochy kniežaťa Svätopluka na Bratislavskom hrade. Pri hradnej bráne stojí mohutná, viac ako sedemsto rokov stará lipa, nazývaná aj Korvínova lipa. Podľa legendy pod ňou rád sedával kráľ Matej Korvín. Vysoká je 25 m a obvod jej kmeňa je takmer 7,5 m. Od roku 1969 je chránená. K lákadlám Ľupčianskeho hradu určite patrí do tvrdej skaly vytesaná 60 m hlboká studňa s tajnou chodbou vedúcou z tvrdze.
Duch zradnej Veronky „straší“ okolie hradu
Stará a strašidelná povesť sa, ako to už u hradov a zámkov býva, viaže aj k hradu Ľupča. Hlavnými hrdinami sú krásna, no zradná Veronka, spravodlivý a svedomitý hradný kastelán Selecký a jeho žena Marienka. Selecký s Marienkou žili šťastne a časom sa im narodil krásny zdravý synček. Marienka po pôrode ostala veľmi vyslabnutá a stále chorľavela. Napokon už nebola schopná starať sa ani o svojho synčeka, preto si k sebe zavolala na pomoc sesternicu Veronku. Tá si však po čase zaumienila zviesť muža chorľavej hradnej kastelánky. Napokon sa jej to podarilo. Všimla si to aj Marienka, ktorá celé noci prebdela a prelievala horké slzy. Jej jedinou útechou bol synček, ktorý nechtiac bol na vine nielen jej chorobe, ale i tomu, že stratila lásku svojho manžela. Často si vrúcne želala, aby sa jej vrátilo zdravie a s ním i manželova láska.
TIP NA VÝLET: Historická nádhera na vysokom brale. Taký je Oravský hrad
Veronika sa hriešnou vášňou opantaného kastelána pokúsila primäť, aby svoju chorľavú manželku odpravil z tohto sveta, a oni si tak mohli nerušene užívať spoločné chvíle lásky. O Veroninom strašnom pláne sa však dozvedela sama hradná pani, ktorá kastelánovej žene vďačila za mnohé, preto sa postarala o to, aby zákerná zvodkyňa skončila v temnici. Dala ju uväzniť v hradnej veži. Veronka vo väzení ale dlho nevydržala, po krátkom čase sa úplne zbláznila a spáchala samovraždu. Vyskočila cez okno veže, kde ju zatvorili. Pokoj ale nenašla ani na onom svete, lebo jej duch údajne chladné múry hradu nikdy neopustil. Za mesačných nocí chodí v snehobielych šatách kvíliac okolo hradu hľadajúc svojho milého.
Dodo Púchovský
