Napriek chválospevom niektorých našich vládnych politikov, že ľudia sa u nás majú v súčasnosti vlastne ešte dobre, a že si teda preto ani nemajú ani veľmi na čo sťažovať, veď oni pre nich robia maximum, na Slovensku je dosť ľudí, ktorí sa veru sťažovať na čo majú. Napríklad na to, ako ich zamestnávatelia doslova zdierajú z kože za plácu, ktorá je doslova na zaplakanie.
V televízii môžeme občas vidieť dokumentárny film v ktorom ukazujú, ako ťažko musia pracovať niektorí ľudia v slabo rozvinutých či zaostalých krajinách krajinách, a to ešte za doslova smiešnu plácu. Že také niečo máme aj u nás však veľmi dobre vedia aj niektorí Slováci. Mnohí si určite spomenú na dve vety, ktorá sa u nás zvyknú používať: „Za dobrotu na žobrotu“ a „Vidíš, keby si sa bol lepšie učil, nemusel si takto ťažko makať!“ Dnes to už vie aj matka samoživoteľka, ktorá svoj neľahký osud opísala v statuse na na facebookovom profile Nekŕmte nás odpadom.
Za 100 umytých okien nedostala ani euro za okno
„V auguste minulého roku som nastúpila pracovať do firmy Atalian s.r.o. Bratislava, ako upratovačka, na 4h denne. Plat mi bol sľúbený 240 eur v čistom. Nie je to síce veľa, ale keď nemáte iné východisko, keďže ľudia na východe vedia, hlavne v menších mestách, aké ťažké je nájsť prácu,“ začína žena svoj smutný príbeh a vzápätí priznáva, že to bol len sľub, keďže nikdy jej necinklo na účet viac ako 200 eur. A to musela každý deň upratať 30 miestnosti + chodby a schodiska. „No naj je to, že pani, ktorá tam pracovala predo mnou, neumyla okná, tak som bola nútená ja. Za vyše 100 okien som mala dostať v hrubom 100 eur,“ píše ďalej sklamaná východniarka, ktorej tak po odpočítaní dane nevychádzalo ani euro na okno.
Drahota doslova gniavi Slovákov a naši politici sa stále iba dohadujú
„Ale čo už, ako matka samoživiteľka potrebujete každé euro a k tomu, keď ešte musíte vracať dávku v hmotnej núdzi štátu, ktorú ste si poctivo každý mesiac odrobili, a to len preto, že dcére prisúdili 300 eur sirotského dôchodku. Čiže podľa zákona ma 12 r. dieťa financovať domácnosť zo smrti rodiča. Pochopila by som ešte to. že vrátim určitú časť, a to za dieťa, ale nie. Takže sedem mesiacov som robila zadarmo pre štát,“ ťažká si sklamaná matka samoživiteľka, ktorá sa vzápätí vracia k patálii, ktorá sa udiala pri čistení okien.
Vraj bude ako nebolo, no tak zle, ako je teraz, tu veru už dávno nebolo
Bez tých „neschopných“ ľudí by boli tí „schopní“ stratení
„Október a november som teda strávila popri upratovaní aj na oknách. Žiaľ, do dnešného dňa som nevidela ani cent, a už ani evidentne neuvidím, keďže tej firme skončila zmluva so štátnou správou na konci decembra. Čiže týmto chcem aspoň upozorniť, ako veľké firmy, ktoré dostávajú super zákazky, okrádajú a obohacujú sa na úkor driny obyčajných pracujúcich ľudí. A všetkým tým, ktorí sa ešte dokážu zastávať a tvrdiť, že ľudia, ktorí musia tvrdo pracovať sú neschopní, prajem, aby sa ocitli v podobnej situácii,“ vyliala si srdce oklamaná žena z východu republiky.
„Pretože bez tých „neschopných“ ktorí niečo vyrobia, opravia, alebo čokoľvek iné, by boli práve tí schopní stratení. A pritom im hodia veľkodušne pár omrviniek. Takže ďakujem Atali.nu a ich manažérke Beate z Vranova. Dúfam, že dotyčná pani je so sebou spokojná a môže sa na seba pozrieť,“ zakončila s horkou slinou na jazyku sklamaná samoživiteľka, ktorá pri svojej práci vyšla takpovediac „za dobrotu na žobrotu“.
Dodo Púchovský
