Dovolím si vrátiť sa o 15 rokov späť. Začiatkom augusta 2006 sme sa vybrali s kamarátom Julom do východných končín Slovenského rudohoria. Začali sme v Jasove, kde sme prespali v kúte kempingu na stoloch, keďže noc bola teplá a my sme boli dostatočne leniví, aby sme si postavili stan. Večer sme si posedeli na terase kempingovej reštaurácie.
Majiteľ nám ponúkol na večeru boršč. Predtým som si dal túto sýtu polievku dvakrát: prvýkrát v jednej renomovanej zvolenskej reštaurácii (boršč bol plný rybích kostí – brrr), druhýkrát na Hontianskej paráde v Hrušove (premastený – brrr). Tretí pokus zahnal môj odpor k tomuto jedlu. Pochopil som, že boršč je naozaj skvelý, ak ho pripraví skutočný majster kuchár.
Večer nám spestrila partia z Košíc. Podľa áut i vystupovania zrejme patrili k tým úspešnejším v dnešnej dobe. Mali so sebou aj vlčiaka. Na terase boli klasické biele stoly a stoličky z umelej hmoty. Pán priviazal vlčiaka o stoličku, na ktorej sedel. Keď sa z nej zdvihol a išiel do vnútra reštaurácie, pohol sa aj pes a stolička za ním. Ďalšie dva – tri kroky – stolička hrmotala za psom. To už vlčiak nevydržal a rozbehol sa rútiac stoly. Stolička vytrvalo za ním. A aj chlapi. Šokovaný vlčiak sa v hrôze vrhol do vôd blízkeho jazera, kde sa zbavil bieleho strašidla. Ďalší deň sme prešli Šugovskou dolinou do Medzeva. Ešte pred mestečkom sme sa zastavili v starej vyhni, kde ponúkali pivo. Reč prišla aj na prezidenta Schustra a jeho zvyk pozývať si celebritných hostí do rodného Medzeva, kde si mohli niečo vlastnoručne vykovať. Majiteľ vyhne nad našou zvedavosťou len mávol rukou: „Boli tu, u mňa, a doteraz mi nezaplatili.“
Medzev je zaujímavé mestečko. Jeho bývalá súčasť Vyšný Medzev je dnes samostatnou obcou. Búrka nás prinútila prichýliť sa do jednej reštaurácie. Keď dážď neutíchal a blížil sa večer, opýtali sme sa majiteľa, či by sme nemohli prespať na terase. Nebol problém. K stolu nás však pozvali miestni horári a jeden z nich sa ponúkol, že môžeme prenocovať uňho, že je doma sám, žena je v kúpeľoch, a že má fľašu tekily. Tým nás presvedčil. V rozhovore sme sa dozvedeli, že náš hostiteľ bol spolužiakom pána Golisa, vtedajšieho riaditeľa Lesného podniku mesta Zvolen. Keďže som mal v mobile jeho číslo, zavolal som mu. Nebol tým nadšený, lebo som ho vyrušil pri postriežke na srnca, ale potvrdil, že nie sme nejakí záškodníci, ale slušní turisti. Napriek tekilovému večeru sme vyrazili skoro rána. Čakal nás dlhý výstup na Kojšovskú hoľu. Pod jej vrchol, k chate Erika, sa dá od Gelnice dostať i autom, čo využili zberači malín. Lesná asfaltová cesta však bola prístupná len na povolenie, ale zodvihnutá rampa mnohých priviedla k nápadu nerešpektovať značku zákaz vjazdu a pri návrate ich čakalo prekvapenie v podobe spustenej závory a horárov. My sme takýto problém nemali a podľa značiek sme si to nasmerovali do Gelnice.
Ešte pred mestom, asi po 34 km a prevýšení 1 250 metrov, sme si vychutnali pohostinnosť opustenej lesníckej chatky Karolka. Ráno sme sa občerstvili v Gelnici i v blízkych Turzovských kúpeľoch a vyšli sme na Plejsy, ktoré sú známe ako lyžiarske stredisko. Jeden prístrešok pri vleku bol pre nás ideálnym hotelom. Ďalší deň sme venovali najmä Poráčskej doline, do ktorej sme sa dostali cez Krompachy a Slovinky. Z Poráča cez výhľadový vrch Bukovec sme prešli do Studenej doliny nad Švedlárom, kde sme sa po 33 km a prevýšení 750 metrov rozhodli pre bivak. Ráno sme zišli do Švedlára a vlakom na stanicu Dobšinská Ľadová Jaskyňa. A sme pri dôvode, prečo som si dlhšie zaspomínal. Vtedy sme si prehliadli jaskyňu a potom sme cez lesy kopca Duča prešli do Tiesňav a nimi sme zišli do Stratenej. Spomínam si, že to bolo celkom príjemné zavŕšenie šesťdňového putovania.
Aj preto som si myslel, že bude rovnako príjemné sa tam po 15 rokoch vrátiť. Po rovnakej trase sme sa teda prešli minulú sobotu. Do jaskyne z nás išla len Anka. Nie preto, že by sme sa báli jej chladu, ale jednoducho sme tam už boli veľakrát a odradilo nás aj vstupné: 9 €, pre nás, dôchodcov 8 €. Na rozdiel od Bystrianskej jaskyne v Dobšinskej ľadovej jaskyne sú vstupy pri veľkom záujme každých desať minút. Potom išlo všetko podľa spomienky a podľa plánu.
Výstup okolo prepadlisku Duča a potom lesom na lúky Pod Hanisovou. Po krátkom občerstvení vchádzame do zalesnených Tiesňav. V pamäti spred 15 rokov sa mi zachovala nenáročná prechádzka popri potôčiku, ktorého vody sa strácajú pod veľkými listami deväťsilov. Spomínal som si len na lavičku cez potok a dva krátke rebríky. Akosi sa mi z mozgových buniek vyparilo, že do Tiesňav vedie modrá značka dolu strmým chodníkom. Možno je to tým, že sme vtedy boli o tých 15 rokov mladší a v tomto chodníku sme nevideli žiadnu neprekonateľnú prekážku. Vchod do Stratenskej jaskyne (dnes je známych viac ako 22 km jej podzemných chodieb), ktorý mal byť blízko značky, sme nenašli.
Zastavili sme sa pri vchode do Zelenej jaskyni (o nej napríklad na http://www.vypadni.sk/sk/zelena-jaskyna). Je dlhá len 31 metrov, ale nemali sme chuť sa do nej podívať. Mali sme starosti, ako čo najbezpečnejšie zísť do údolia. Keď sme vyšli z lesa na príjemnú lúčku Pod Hanesovou (alebo Hanisovou), myslel som si, že to najhoršie máme už za sebou. Omyl. Najmä v dolnej časti Tiesňav sú popadané stromy. Občas treba preliezť, občas podliezť, ale to patrí k turistickej gymnastike. Horšie bolo, že obnovený chodník bol slabo vyšliapaný, miestami po mokrých skalách, ale všetko – aj dva rebríky a dve lávky – sme zvládli bez väčších problémov. Veľké listy deväťsilu aj dnes v rokline dominujú.
Turistický smerovník na lúke Pod Hanesovou hovorí, že je to odtiaľ do Stratenej len 50 minút. Možno pre mladých s dobrou kondičkou, ale my, skôr narodení, musíme počítať s dlhším časom. Neboli sme v sobotu sami, kto sa presvedčil, že Tiesňavy pri Stratenej sú dnes náročnejším turistickým podnikom.
Boli sme celkom radi, keď sa pred nami na druhej strane Stratenskej doliny objavili bralá Havranej skaly, pod ktorou je učupená vskutku stratená dedinka Stratená. Až taká skromná, že na rozdiel spred 15 rokov sme tu nenašli ani krčmu. Ale upravený prístrešok pri autobusovej zastávke bol pre nás pohodlným a príjemným „hotelom“ s vlastným občerstvením. O štvrtej sme mali regionálny expres priamo do Zvolena.
Autor textu a foto: Jozef Sliacky
