Jozef Sliacky
Jeden z priateľov mi povedal, že som v poslednom čase poriadne „nažhavený“.
Možno sa to dá povedať aj inak, ľudovejšie, ale v každom prípade vychádzam z denno-dennej skúsenosti a z názorov vlastných i obyčajných ľudí (nematovičovcov!) z môjho okolia.
Ako som sa už párkrát zmienil, opäť v týchto horúcich dňoch predávam víno. Niekedy je to nuda, niekedy sranda, ale pre mňa predovšetkým nevyhnutnosť. Na Slovensku sa zaužívalo, že redakcie a vydavatelia honoráre neplatia a rovnako sa zakorenilo, že občan (opäť ten praobyčajný) nemá šancu vyjadriť svoj názor v žiadnom médiu. Tie občasné ankety v televíznom spravodajstve sú skôr na oživenie vysielania, teda na srandu. Absolútna väčšina slovenských médií nemá priestor na vyjadrenie názoru bežného človeka s tak vzácnym sedliackym rozumom. Ich úlohou je len plniť príkazy svojich chlebodarcov, písať to, čo im prikazujú zhora, až si novinár na to zvykne a stane sa geroj s istou, no v mojich očiach pochybnou kariérou. Ba môže ísť až tak ďaleko, že ľudí, ktorí nesúhlasia s jeho prikázaným názorom, nazve teľcami. Podľa mňa (a nielen podľa mňa) tým teľaťom je práve on.
Nepochybujem, že písanie takých pochlebovačných článkov je preňho bohovský biznis. Porovnanie so „socialistickým realizmom“ čisto náhodné? Možno mu to napokon vynesie dobre platené miesto v SIS-ke. Pravda, voľná je diskusia na rôznych internetových stránkach a na facebooku. Stačí sa trošku začítať a rýchlo prídeme na to, že pisateľ – obyčajne anonym, ktorý sa za svoje meno hanbí, alebo sa bojí ísť s kožou na trh, možno je pravdou oboje – namiesto argumentov chrlí zo seba vulgarizmy a urážky. V diskusných príspevkoch horibilne pribúda absolútna neznalosť nielen slušnosti, ale i slovenskej gramatiky, čím rýchlo vyjde na povrch „vzdelanosť“, inteligencia, odbornosť diskutéra. Osobne práve podľa (ne)znalosti slovenčiny vnímam každého diskutujúceho, hoci sa môžu vyskytnúť i výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo. Ako som napísal, práca ma aj v mojom pokročilom veku napĺňa, a je jedno, či si zarobím nejaké euro publicistikou (čo je síce pre mňa najzaujímavejšie, ale bez nádeje na slušný honorár), kopaním kanálov alebo predajom vína. Ako som sa už zmienil, ten predaj je pre mňa vítaná nevyhnutnosť, lebo po zaplatení luxusu v podobe jednoizbového bytu mi zostáva na užívanie si dôchodku fantastických 22 €. Nesťažujem si. Vnímam to ako „odmenu“ za to, že som nebol ani jeden-jediný deň nezamestnaný.
Keby som sa bol hral na invalida alebo sa úspešne vyhýbal práci, mal by som dnes o stovku – dve vyšší dôchodok.
Aj to je výsledok ponovembrového pseudodemokratického vývoja.
Ale o tom potom, ako hovorieval klasik. Na záver malé konkrétne poučenie zo včerajšieho dňa. Do vinotéky vošla mladá pani. Hoci mala tvár poctivo prekrytú rúškom, bola na prvý pohľad i počutie celkom sympatická. Prišla so želaním, s akým sa na mňa pri predaji vína za tie celkovo asi dva roky obrátila doteraz len ako druhá zákazníčka. Vraj chce štvorputňové víno. Neviem, čo tie putne znamenajú, až tak ďaleko som v preškolení na vinára nezašiel, ale z detských liet si pamätám, že stará mať z putní napájala teľce a ovečky. Snažil som sa zákazníčke vyhovieť, keďže to štvorputňové víno máme. Ba aj s viac putňami. Na najvyššej poličke, samozrejme. Tak vysoko nie sú tie fľaše kvôli tomu, aby ich bolo vidieť už z dvier, ale preto, lebo ľudí, ktorí si toto víno prídu kúpiť, je ako povestného šafranu. Zložil som fľašu, poutieral z nej prach a snažil som sa byť aspoň chvíľu odborník a predovšetkým ústretový predavač. Všetko sedelo, až na cenu. Ak si myslíte, že sa zákazníčke zdala privysoká, mýlite sa. Práve naopak. U nás stoja tie „putňové“ vína okolo 15 až 21 €, ale ona ho potrebuje kúpiť aspoň za 30 €, lebo „pán doktor lacné vína nepije“. Aha! A sme doma. Napadlo mi, že jej to „lacné“ víno predám za cenu, ktorú si sama určí, hoci i za päťdesiatku, a dám jej k tomu doklad i s pečiatkou ako venovanie pánovi doktorovi. Ktovie? Ten doktor (lekár, právnik…?) by to možno ani nezbadal a pochutnal by si aj na povestnom filmovom „de bouché“ (neviem, či je to francúzsky správne, ale asi viete, čo mám na mysli).
Som slabý obchodník, lebo som to „lacné“ víno nepredal. Možno pani uspela inde a možno ten pán doktor jej vďaka fľaške (a možno aj nejakej inej pozornosti) pomôže, hoci, samozrejme, nevylučujem, že mohla mať i poctivé úmysly, teda že si chce takto uctiť pána doktora pri nejakom životnom jubileu. Ale vo mne to navodzuje príklad, ako to na „nekorupčnom a nebyrokratickom“ Slovensku v súčasnosti chodí. To bla-bla-bla-bla-bla-bla… o údajnom boji s tými najväčšími negatívami v tzv. demokracii, ktoré sa k nám šíri cez poslušné média, je príliš falošnou pesničkou. Či?
