Nedávno sa mi vynorila spomienka na spisovateľa Milana Kováča. Sedeli sme spolu v reštaurácii a ja som sa mu nešťastne – s hlavou v dlaniach priznala: „Ja už fakt nechápem, čo tí ľudia čítajú v mojich básniach.“ Začal sa smiať a povedal, že to ani on nikdy nepochopil, ale už sa na tom zabáva.
Aby ste rozumeli, Milan Kováč je kňaz. A je známy napríklad svojimi básňami o láske a o ženách. Dosť kontroverzná kombinácia. Lenže ako on sám povedal – kto by už len mal vedieť o láske, ak nie kňaz? A píše tiež príbehy. Ak by ste si jeden chceli vypočuť a chceli ho tak trochu spoznať, odporúčam jeho rozhovor s Adelou Banášovou, myslím že sa dobre zabavíte tu.
Spomínam si tiež na jedného vydavateľa. Významného slovenského umelca, ktorý by nechcel byť menovaný.
„Asi som šibnutá,“ povedala som mu raz a zazrela som na neho s nádejou, že ma zachráni.
„Tak potom je všetko v najlepšom poriadku,“ povedal mi a začal sa strašne smiať. „Ako isto vieš, umelci bývajú šibnutí,“ rehotal sa ešte viac. Nebola som si istá, či sa náhodou nesmeje trochu aj sám na sebe. „Upozorňujem, nedá sa to liečiť,“ zaznel starostlivo.
Ľudia, poviem vám, je to vážne utrpenie – byť šibnutým. Skúste ma z toho dostať. Kde presne niektorí vidia v tomto Marxa a Engelsa? …o)
Na spálenom popole
Tancujem na spálenom popole.
Rozťahujem bielo-čierne krídla a uvažujem –
Či viem ešte vzlietnuť?
Nie je už nič.
A predsa.
Cez zatvorené oči ma dvíhaš –
Stále to nie je koniec!
A ja?
Chcem už iba jedno.
Ako sa vybrať za sebou?
Iba si plyniem.
V nádychoch a výdychoch času.
V spomienkach, čo sa ma už nedotknú –
Všetko to stálo zato!
Svet prišiel o pár postáv.
Zostali stopy.
Zapísané.
Dobrý vietor, aby ich rozfúkal.
Aby ich odplavila voda.
Kto sme, aby sme vedeli?
Všetko sa začína pre Teba.
Niekedy odznovu.
A ja?
Počúvam.
Ako sa vybrať za sebou?
Lucia Balagová
