Píše Eka Balašková, predsedníčka ZO Únie nevidiacich a slabozrakých v Komárne
Mala som taký sen. Šla som po moste do Maďarska. Okolo mňa prebehla socha generála Klapku. Presne tá, čo ju poznáte z námestia, po ňom v Komárne pomenovaného.
„Zastavte sa, pán generál, akcie v hypermarkete za mostom vám neutečú,“ vtipkujem s ním.
„Dajte mi pokoj s akciami, veď desaťročia sa pozerám na obchod s potravinami a kebabom. Ja už toho mám tu dosť!“
„Aj tak sa, prosím, zastavte, nestačím vám,“ žiadam ho na úrovni Pekla. „Poďte na jednu kávu, som celkom zvedavá, čoho máte dosť.“
A tak sme pokojnejším krokom zišli do reštiky, kde rozvoniavala pizza.
„Počujte, mladá dáma. Ja mám dobrú výchovu. Za mojich čias platilo, že gentleman pozýva ženu. To len vy, ľudia 21. storočia ste si vymysleli, že chlapi sa nechajú pozývať.“
Vidí môj zamračený pohľad a tak to trošku zjemní: „Ale veď tak to má byť, vývoj musí ísť dopredu, keby sa zastavil v mojich časoch, tak Komárnom behajú fiakre,“ a zažehná tým moju v hlave sa rodiacu prednášku o rovnoprávnosti žien, ku ktorej máme ešte v mnohých veciach veeeľmi ďaleko.
A tak sa nechám pozvať na voňavú kávu sochou generála Klapku v plnej zbroji. Čašník, keď nám servíruje voňavé presso, nemihne ani brvou (veď je to len sen a nič nevie byť bláznivejšie, ako sny). Kým naservíruje, obaja decentne mlčíme. Ako z románu, myslím si s úškrnom, nebudeme sa predsa vybavovať pred čašníkom, ktorý by bol schopný možno aj nešiku zahrať a pustiť na zem lyžičku, len aby počul z rozhovoru čo najviac.
Čašník pochopil, že káva, minerálka a žerbo rez nám stačí, tak šiel za svojimi ďalšími povinnosťami. Sedím pri stole s gentlemanom so skvelou výchovou z 19. storočia a tak aj ja prispôsobím svoje vystupovanie jeho mravom a „oprášim“ zvyšky dobrej výchovy mojich rodičov. Ono sa nedá „ísť s bubnom na zajace“ a očakávať, že protistrana bude spolupracovať. To si len my, ľudia moderní, vraj myslíme, že platí „chcem toto, teraz, tu a najlepšie hneď a každý „musí“ fungovať podľa nášho výslovného želania. Ale nevadí. Som dobre vychovaná a viem, že veci takto nefungujú a ak očakávam slušnosť či pozitívnu reakciu, musím tomu prispôsobiť svoje správanie.
Generál si po tom, ako si odo mňa vypýtal súhlas, napchal fajku, vypustil pár ukážkových koliesok a pohodlnejšie sa usadil v ratanovom kresielku na terase. „Dobrá,“ uznanlivo zhodnotil kávu, do ktorej si rukou s elegantne vztýčeným malíčkom nalial smotanu z téglika. Potlačila som nutkanie pozrieť sa na hodinky na mobile a privoňala som k tej svojej šálke s tmavým povzbudivým mokom. Generál si ťažko povzdychol a odložil šálku na krehkú podšálku.
„Viete, pre Komárno ma srdce bolí,“ začal a ja som v duchu prevrátila očami nad toľkým pátosom. „Toto mesto za tie storočia, čo sa po ňom sťahujem, neskutočne upadá,“ pokračuje, keď sa podľa zásad proxemiky zľahka nakloním k nemu, čo odborníci na neverbálnu komunikáciu vnímajú, ako záujem o tému, o komunikáciu.
„Veď máme krásne mesto, kde pomaly každý kameň šepká nejakú povesť, príbeh či legendu.“
„Hej? A vy,“ ukáže na mňa prstom, „milá slečna, ich poznáte?“
„No…,“ trošku ma zaskočil, „minimálne tri z nich poznám. Napríklad tú, ako sa pri Pekle otvorila zem a …,“ snažím sa nebyť až za takého barbara, akým do veľkej miery som.
„Nechajte tak,“ mávne rukou a na chvíľu stíchne. Našťastie, nie z roztrpčenia z mojej chabej znalostí povestí a legiend môjho města, ale preto, lebo si potreboval doplniť tabak vo fajke. Budem smrdieť, ako keby som bivakovala v komíne, myslím si, no na viac myšlienok nemám čas.
„Vy to so svojimi snahami nenapravíte. Nie ste v meste často, ale poznám váš vzťah k nemu.“
Zase v duchu prevrátim oči a v duchu zaironizujem, či pán generál po nociach chytá mestskú wifinu a číta si moje verejné statusy. Nahlas to však povedať nemôžem, zas len by som sa cítila ako huba nevymáchaná. No dobre, to občas som, ale tu sa to ozaj nehodí – stále som ja tá, čo je zvedavá na to, prečo chce jedna zo sôch opustiť naše mesto.
„V tomto čase sa veľmi dáva na verejnú mienku, ale povedzte mi, aká je to verejná mienka, čo vládne v Komárne? Darmo mám tri čerstvé vence na podstavci, keď mi jedna krásna historická budova pomaly padá na hlavu? Poviem vám, minule sa mi aj Aradskí mučeníci (súsošie na ich pamiatku, pozn. red.) posmievali, že veď zafúka vietor a ja dostanem do hlavy nejakú škridlu či okno z kedysi zubnej ambulancie. Nedávno, keď tam horelo, vo mne dozrelo rozhodnutie – idem ja asi do Komáromu. Majú peknú, vynovenú Monoštorskú pevnosť, tam sa na nejakom sympatickom pľaci pre mňa určite nájde miesto!“
„Videli ste aj, kto tú Polikliniku zapálil?,“ opýtala som sa naoko len tak, ako keby bez záujmu.
„Ruky by som mu odťal!,“ zvolal trošku hlasnejšie, ako by sa patrilo a šum okolo nás na chvíľku ustal.
Všimol si to aj generál a tak na chvíľu počkal, kým sa ľudía vrátia k svojim tanierom. „Iba, že som ho nevidel,“povedal po chvíľke a o poznanie tichšie, pokojnejšie.
Tak predsa si si čítal cez mestskú wifi nejaké statusy! zasmiala som sa v duchu a vzápätí som sa pristihla pri myšlienke, že je fajn, že sochy nevedia čítať myšlienky. Namiesto toho som povedala niečo v zmysle, akože: „Veď aj na tú príde, mesto už to nejako rieši, údajne sú nejaké plány na renováciu, tak snáď sa už ozaj niečo bude diať.“
„Ach, vy ženy …,“ vysmial ma generál: „Buď ste také naivné, alebo sama neveríte tomu, čo ste povedali, ale nech je, ako hovoríte. Lenže to nie je jediná vec. A nechoďte na mňa s tým, že už som dosť starý na to, aby som vedel, že ženy nie sú o nič menej inteligentné, ako muži. Denne okolo mňa prejdú desiatky žien, ktoré hociktorého z chlapov šikovnosťou a inteligenciou strčia do vrecka. No podľa toho, čo ste povedali … no to je jedno.“ Skončil s troškou roztrpčenia a ja som začala mať pocit, že možno začínam byť diskutérka „pod jeho úroveň“. Všimol si však čašníka, ktorý naťahoval uši od vedľajšieho stola a tak pokračoval, až keď sa tento vzdialil.
„Vy ste mladá, nemáte ani päťdesiat. Keď budete mať toľko, čo ja, budete mať dosť času uvedomiť si, čo sa z vášho rodného a môjho milovaného mesta stalo. Hrdíte sa Európskym nádvorím? Nuž áno, bolo by krásne a zaujímavé, len škoda, že niekde ani nie je dokončené a už sa začína rozpadávať.“
„No, rozpadávať hádam nie,“ oponujem chabo.
„Fakt nie?“ rozosmeje sa generál. „Milá dáma, kedy ste naposledy boli v Europálii? Áno, to je ten megalomanský priestor, ktorý mal slúžiť ako nákupné centrum. Lenže vy asi tiež nemáte rýchlokurz geniality.“
„To teda nemám,“ konštatujem a čakám, kam mieria jeho slová.
„Viete, keby ste ho mali, bolo by vám jasné, že pod zem patria ľudské pozostatky. Nie živí ľudia. Alebo si viete predstaviť, že denne idete na osem hodín do práce do podzemia?,“ položí mi rečnícku otázku. „Boli ste tam vôbec niekedy?“
„Pravdaže, keď to bolo nové, párkrát som tam vbehla.“
„A ako ste sa tam cítili?“
„Nooo – musím sa priznať: z nejakého grilu tam vrieskala hudba, čo sa po tom priestore nepríjemne rozliehalo, smrdelo to tam cesnakom a prepáleným olejom. Navyše, ja sa podzemiu všeobecne vyhýbam. Keď nemusím, nevojdem ani do podzemnej garáže.“
„No vidíte. Tak prečo si myslíte, že nejaká predavačka v galantérii, hodinár, či šuster sa tam budú cítiť dobre?“, pýta sa zase len rečnícky a ja v duchu dvíham obočie, že veď šusterov a hodinárov pomaly v Komárne ani nemáme.
„No a to sú veci, ktoré vás natoľko iritujú, že odchádzate zo svojho milovaného mesta?,“ otáčam reč na pôvodnú tému.
„Veru. A nielen to. Veď sa pozrite na vašu pevnosť. Niečo sa už trošičku začalo robiť, ale nebyť tých neskutočných nadšencov, tak sa vám pomaly rozpadne. Nedobyli ju Turci, v tejto pevnosti sme vyhrali štyri bitky o Komárno a nepadla. Čo v nej načali Sovieti bezohľadnými úpravami a nešetrným zaobchádzaním, to dokonal čas. Aj som sa veľmi potešil, keď prišla správa, že tento skvost by mohol byť zapísaný do zoznamu Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, ale takto?,“ odpil si vody, aby trošku prekryl emócie a aby vzápätí pokračoval. „Choďte sa pozrieť do Monoštoru. Tam to veru inak vyzerá!“
„No dobre,“ musím mu dať za pravdu, „ preto ale nemusíte mať Komárno menej rád…“
„Nič si nepochopila.“ Skonštatoval a urobil pohyb, ako keby chcel vstať. „To je len dôkaz, že v tomto meste ja už nemám miesto. Cestou som volal aj Móra, ale on je tu vraj doma. Tu sa vraj narodil a inde by mu tak dobre nebolo. Tiež mu to nie je jedno, ale raz o tom napíše nejaký román. Tak ostal sedieť a hľadieť do kostolných dverí.“
Generál asi predsa len vie čítať myšlienky, lebo po chvíľke mi oznámil, že podobne sa rozhodol aj Lehár. Napadlo mi, či on ostane vo svojom parku, keď generál zahlásil: „Oni sú umelci, nemajú také rázne duše, ako ja tú moju vojenskú.“
Odtlačil od seba nedotknutý zákusok, už-už sa chcel zdvihnúť, keď mu ešte čosi napadlo: „A čo vaša babička? Pamätám si, ako ste zvykli v Anglia parku hrať sedmu.“
„Babička už nie je medzi nami,“ hovorím, zamyslená nad tým, čo mi počas nášho stretnutia povedal.
„Škoda. Vždy som jej chcel povedať, kde sa zapatrošila tá červená sedma z balíčka kariet.“
Postavil sa, potľapkal ma po pleci, poprial všetko dobré a šiel svojou cestou.
foto: visitdanube.eu
