V bratislavskom divadle Colorato na Františkánskom námestí sa nedávno konala premiéra hry HANY o živote Hany Zagorovej. Množné číslo v titulku aj preto, že s úlohou sa popasujú dve študentky konzervatória Vanessa Schnürerová a Viktória Tonkovičová v hre Kataríny Želinskej. Hana Zagorová (1946-2022) okrem skvelých piesní, ktoré nám tu nechala, zanechala i slovné spojenie – nedělej Zagorku, no partia okolo Katky Želinkej sa rozhodla inak. „Zagorku udělala“ a urobila dobre. Jednou z predstaviteliek je Vanessa Schnürerová z Jasovej a nakoľko na predstavení sa zúčastnili i hrdí Jasovčania, práve s ňou sme si pohovorili o Zagorke aj o živote.
Na úvod prezraď, ako ti napadlo stať sa herečkou, poznám tvoju rodinu – mamu, starých rodičov z oboch strán, o herectve ani nechyrovali?
Myslím si, že stále som bola akčné dieťa, ktoré rado vymýšľalo, skúšalo, ale úplne presvedčenie som získala na druhom stupni základnej školy. Prišla k nám pani učiteľka Alexandra Nagyová a pri každej príležitosti dokázala s nami nacvičiť zaujímavé scénky, čo mňa veľmi bavilo. Robili sme paródie na rôzne televízne programy aj s Kubom Kováčikom, ktorý bol spolužiak, vymýšľali kostýmy, scénky. Potom som chodila do dramatického krúžku v Nových Zámkoch, no a v deviatej triede pri vyplňovaní prihlášok som mala jasno – konzervatórium – herectvo. Dostala som sa na hudobno-dramatické konzervatórium do Nitry – herectvo, tanec, spev aj klavír.
V Nitre je fantastické divadlo – DAB, netúžiš si zahrať v ňom?
Už som hrala (úsmev). Bola to hra s názvom NIČ, mimochodom veľmi dobrá hra o mladých ľuďoch, zmysle života, prechod od detskej nevinnosti až k tomu, ako si dokáže mladý človek skomplikovať život. Naštudoval to s maturantami Peter Oslík, a tak sa mu to zapáčilo, že niekoľko predstavení sa odohralo aj na doskách DAB. Bola som druháčka a maturantom vypadla dievčina, ktorá otehotnela, tak ma profesor odporučil a stalo sa. Prvá moja hra, pretože na škole som hrala skôr v etudách, vo fragmentoch, ale toto bolo naozaj. Máme šťastie, že máme jedno z najlepšie vybavených štúdií – volá sa Štúdio 4B, skvelé javisko, profesionálne svetlá, kapacitu 80 divákov, takže príprava je naozaj úžasná.
Zahrala si si aj v predstavení Don Juan sa vracia z vojny…
Áno, bolo to študentské predstavenie, ktoré sa stalo aj súčasťou Divadelnej Nitry s naším profesorom Petrom Oravcom z Novej scény. Konzervatórium som ukončila – 6 rokov ako diplomovaný špecialista umenia a skúsila som VŠMU. Dostala som sa do druhého kola dokonca dvakrát. Mám učiteľku spevu Viktóriu Nagyovú, ktorá učí v Nitre aj v Bratislave na Cirkevnom konzervatóriu a je tam aj špecializácia muzikál, pozvala ma tam, tak som prestúpila. Je to príjemný čas na premýšľanie ako ďalej a hoci potom to otvorili aj v Nitre, ja som ostala v Bratislave. Katka Želinská už pripravovala hru o živote Hany Zagorovej a vedela som, že so mnou počíta, tak som ostala na škole v Bratislave.
Terézia Kandalaft Beňačková: Z Izraela sa vrátila do rodného Dubníka, dnes píše knihy
Aké boli tvoje prvé pocity, keď si sa dozvedela, že budeš hrať Hanu Zagorovú?
Fu, priznám sa, príliš som o nej nevedela, aj keď pesničky som samozrejme poznala. A vtedy sa o nej veľa písalo, lebo tri dni potom ako Katka dopísala hru, Hana Zagorová zomrela. Katka nám predstavila svoju víziu, ja som si na nete našla články o nej, rozhovory s Hankou, pesničky som počúvala. Mám rada proces študovania hry, spoznávanie charakteru postavy, jej života, veľmi ma to bavilo. Aj keď bol to masaker, lebo najprv sme to skúšali tri, napokon jedno z dievčat dva mesiace pred premiérou ochorelo, odstúpilo, prepisovali sme scenár, učili sa aj jej repliky.
Kauza Cervanová ožíva: Odsúdení požiadali o obnovu konania, nové dôkazy?
Čo s Hanou Zagorovou máš spoločné?
Lásku a vášeň pre umenie, pre to, čo robím. A hlavne, keď niečo chceme, tak to dokážeme, prekonávať svoje limity – to ma baví a to mala aj Hanka. Ako malá som nemala rada bábiky a bila som sa s bratom (smiech). Hana Zagorová je pre mňa inšpiratívna v tom, že stále bola plná elánu a pozitívnej energie, jedinečnou osobnosťou s obrovským srdcom a talentom. Fascinuje ma jej pracovitosť aj v situáciách, ktoré doháňajú k slzám.
S hrou vás čakajú vystúpenia, čo okrem toho ťa čaká, aké máš plány?
Mením život od základu (úsmev). Z Nitry, kde som doteraz pracovne bývala popri Jasovej, sa sťahujem do Brna. Chcem si tam nájsť robotu, dokončiť ešte rok nadstavby konzervatória, zdokonaľovať sa v češtine a absolvovať nejaké konkurzy na role do divadla. Potom sa prihlásiť na budúci rok na tamojšiu JAMU.
Celkom dobrodružné…
Áno, ale cítim, že potrebujem zmenu, zažiť niečo nové, tak samozrejme zmietajú mnou trochu aj obavy, ale aj sa teším. Mám podporu od mamy aj brata, tak uvidíme.
Chcela by si dodať niečo, na čo som sa nespýtala?
Snáď len, že si držím palce sama sebe (smiech).
Text a foto: Anna Olvecká
