Na Slovensku vraj máme zdravotníctvo zdarma, lenže… spomínate si ešte, aké bolo za socializmu? Nie, nebolo vybavené kvalitnejšími prístrojmi, ale nemuseli ste si do nemocnice nosiť nič, všetko ste tam totiž dostali. Tí, ktorí sa dostali do nemocnice vtedy a teraz môžu navyše porovnávať, aké to bolo a aké to je pri starostlivosti o pacienta.
Súčasní slovenskí zdravotníci sú zväčša vyčerpaní starostlivosťou o covidových pacientov. Lenže sú i takí, ktorí sa o takýchto pacientov nestarajú, napriek tomu sa na nich valí kritika z to, ako si svoju prácu vykonávajú. Veľmi smutný príbeh nešťastnej ženy zverejnil facebookový profil Nekŕmte nás odpadom, ktorý sme vám priniesli aj s reakciami diskutujúcich. A keďže ich bolo skutočne veľmi veľa, ponúkame vám aj ďalšie.
Kde sa podela dôstojnosť človeka? Či o to už nejde?
O čo v smutnom príbehu vlastne išlo? Pisateľke príspevku nedávno zomrela jej mama, ktorá mala síce viacero diagnóz a chronických ochorení, osudným sa jej však mal stať pobyt v trenčianskej nemocnici, konkrétne na geriatrii. Keď ju za ňou prvýkrát pustili zistila, že je na tom viditeľne zle a navyše odmietala jesť. „Skúšala som zistiť prečo. Jej odpoveď ma prekvapila. Všetkých pacientov tu plienkovali a ona sa nechcela do plienky vy… Naozaj, všetci ležali s plienkami. Muži i ženy. Asi je to jednoduchšie, sestričky nemusia behať s misami, či doprevádzať pacienta na WC, ale prišlo mi to choré. Kde sa podela dôstojnosť človeka? Či o to už nejde?“ písala šokovaná žena, ktorá to síce chcela riešiť, ale na druhý deň jej volali, že mama je na tom veľmi zle. „A večer už zomrela. Dnes som presvedčená, že svoju rolu tu zohralo, že odmietala jesť. Chcem sa opýtať ako je to v iných nemocniciach? Tiež všetkých plienkujú?“ pýtala sa na záver zúfalá pisateľka ktorá priznala, že jej mama bola predtým v inej nemocnici, kde jej nosili misu, zároveň však požiadala ľudí aby jej napísali, aké majú skúsenosti s plienkovaním na geriatriách oni. A bolo ich veru neúrekom, lenže najmä tých negatívnych.
Skúsenosti ľudí s ich starými príbuznými v našich nemocniciach sú totiž rovnako desivé. „Mala som syna v trenčianskej nemocnici a bol prepustený po operácii s dekubitmi, nejedol. Raz som otvorila dvere a myslela, že mi srdce roztrhá. Ani piť ani jesť. Normálne ožil po jedle. Ja chápem, že ich je málo, že majú veľa písania a kopec iného, len nechápem ako je možné, že za komunistov boli sestričky milé, úctivé, že zvládali 80 pacientov, a dnes ich toľko nemajú a nezvládajú. Vtedy ani platy neboli také ako sú dnes. Tak, a môžete ma zožrať. Nech sa páči,“ napísala Anna Horváthová. „To isté pred pár rokmi urobili u nás v Rožňave. Prvé čo bolo starkej dali plienky. Do nemocnice išla po svojich, z nej už len ako ležiaca. Verili sme, že ju tam dajú do poriadku, mala zlomený krčný stavec. Domov prišla úplne slabá, v podstate nadrogovaná a úplne mimo. Už sa nám ju doma nepodarilo dať dokopy, bohužiaľ,“ pridala svoju smutnú skúsenosť Martina Majorošová.
Zdravotníctvo bolo v morálnom úpadku už pred Covidom
„Toto, čo tu čítam, je aj v BA… svokru mi takto dorazili. Išla s tŕpnutím nohy po zlomenine, ťažká astmatička… najprv plienky, keď sa bránila, tak ju nadopovali, nakoniec volali, že pľúca jej zlyhali… a to išla s nohou a vraj platničkou seknutou!! Sedatívami ju tak nadopovali, že nevedela rozprávať, muža k nej nepustili. Dali mužovi iba osobne veci a odkaz do akej pohrebnej ju odviezli bez toho, aby nemocnica konzultovala s rodinou kam ju prevezú!“ rozpovedala svoj príbeh Renata Long. „Moju mamu odniesli do nemocnice so zlomenou nohou, že ju budú operovať. Pred operáciou jej dávali krv. Dostala tam infarkt, porážku, krvácanie do žalúdka. Od operácie upustili a preložili ju na LDCH, kde nebol ani zvonček pri posteli a bola sama na izbe počas Vianoc. Kričala z poslednej izby sestričkám. Tiež bez vody, jedla. Tam dokonala,“ zverila sa s ďalšou smutnou skúsenosťou Ivett Rodná. „Ľudia si musia konečne uvedomiť jedno. Zdravotníctvo bolo v morálnom úpadku už pred Covidom. Je nedostatok sestier a nižšieho zdravotného personálu. Teraz prestali obvodní lekári trestuhodne vyšetrovať pacientov osobne, iba po telefóne. Veľa sa zanedbáva z ich strany, a tak isto pacienti sa zanedbávajú sami, lebo sa bránia ísť k lekárovi. Preto máme toľko pacientov čo nám zomrelo vlani, a umiera aj tento rok. Na ZANEDBANIE ZDRAVOTNEJ STAROSTLIVOSTI!“ prízvukuje Mária Anita.
„Ja som bola privezená intenzívkou na JIS-ku. Infarkt. Na izbe v štátnej štyri osoby, ja jediná nepriviazaná. Odbehla som vracať do umývadla, lebo na stolíku som nemala nič. Sestrička kričí, že čo robím, ja že to som vám tú týčku mala dať na zem? Nemám tu misku. Prepichla mi 2x žilu a bolo mi zle. Došli lekárky a viezli ma na NÚSCH… Čo som tam videla bol des. Priviazane tri ženy, bez vody, a jedna sa pototo… a ten krik, že kto to má upratať… ako strašné… štátna nemocnica Mickiewiczova interné… des… a JISka tiež des… strava ako strašné… Som kardiak, dali mi stravu ako diabetikovi. Nedalo sa to jesť, smrdelo to stuchlinou. Strašné… Podpísala som reverz. To sa vážne nedalo… skončila som na NÚSK,“ opísala svoj zážitok Renata Long. „Až sa to zle číta. Aj tie komentáre. Mám podobnú skúsenosť so starkou z Ružomberka. Interné, sestrička s doktor mali vtedy veľké šťastie, že tam ležal aj môj oco a prišiel za mnou keď som doviezla starkú na pohotovosť. Keby tam nebol, dobijem tie dve pi*e so stoličkou. Už by som mala odsedené. Na ich šťastie ma stihol chytiť zozadu. Ja s tou stoličkou v rukách som sa za nimi rozbehla. Otras čo tam je za neľudský prístup. Ako ku kusu mäsa (Česť výnimkám. Ak tam nejaké vôbec sú),“ pridala v diskusii Nina Nemečkay. „Úprimnú sústrasť. Som úplne v šoku. Bože, to čo za zvery pracujú na tých oddeleniach,“ vyznala sa Bajanová Bajanová.
Jozef Uhlárik
