Po niekoľkých rokoch praxe som sa dodatočne zapísala na externé magisterské štúdium žurnalistiky na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Očakávala som, že štúdium mi poskytne znalosti, ktoré skvalitnia moju prácu.
Vzrušenie však vystriedalo sklamanie. Prišlo už po prvej prednáške s názvom Teória a prax politických otázok v médiách. Prednášajúcou bola pedagogička (do r. 2020 asistentka), ktorá o sebe tvrdí, že pracuje v médiách 24 rokov, avšak okrem publikácií pre VŠ som pod menom autorky našla len bohatú facebookovú aktivitu, hoci áno, aj taký Facebook je predsa médium (kvalifikácia by bola, prednáška môže začať).
Pedágog, alebo demagóg?
Väčšinu svojej novinárskej praxe som sa venovala práve politickým otázkam a polarizácii našej spoločnosti, neobjektivite mainstreamu či vytváraniu kultu osobnosti prostredníctvom médií. Prednáška však vôbec nebola zameraná na súčasnú problematiku, analýzu alebo praktikum. Päť hodín prezentácie obsahovalo výroky politológov a sociológov selektívneho výberu (ako citáty na každý deň by to mohlo byť). Pozornosť nebola venovaná ani jednému z našich politológov, sociológov a aktuálnej dobe. Celý obsah bol zameraný na Nemecko, desať až štyridsať rokov späť. (Veď niečo sa hodí aj na dnešnú dobu a na našu krajinu, dá sa z toho vybrať, no nie?) Ešteže nám vedúca katedry na záver povedala, , že tých päť hodín obsahu sa vlastne ani netreba učiť, preto že išlo o zlepenec samovýberu a nám stačí napísať seminárku a je to. (Cestujem v sobotu ráno sto kilometrov len proforma, resp. ako publikum pre názory prednášajúcej, za ktoré si ešte aj platím? Za tie peniaze si dokážem predstaviť lepšie divadlo).
Vedeli ste, že amerikanizácia našej spoločnosti je vlastne fáma?
Nemohla som súhlasiť. Kamkoľvek sa pozrieme vidíme americký vplyv na našu kultúru. Ak by zajtra bolo všetko, čo je dnes u nás americké, ruské, tak by sa ľudia s názorom pani vedúcej katedry zrazu cítili priam okupovaní. Ona, samozrejme, nesúhlasila a ako riešenie mi odporučila nepozerať toľko Markízu. Konštruktívnejšej diskusie sa dočkáte skôr v staničnom bufete než na akademickej pôde.
Rasizmus čiernych neexistuje a ak ste o ňom počuli, je odôvodnený
Neviem, ako táto téma súvisela s obsahom danej prednášky, ale pri rozprave mi opäť nedalo a podotkla som, že rasizmus ako taký nie je správny, či je voči bielym, čiernym, žltým… všeobecne. Istú dobu som žila a študovala v USA a mám reálne skúsenosti s tým, že v USA sú černosi omnoho rasistickejší voči belochom než naopak. To nie je môj názor, to je moja skúsenosť, o ktorú som sa podelila (spomenula som šikanu na škole). Prednášajúca ma upozornila, že rasizmus čiernych má predsa svoj dôvod (historický kontext otrokárstva). Skoro mi zabehlo, no než som sa nadýchla, rozhorčene mi povedala, že ešte nevidela, aby čierny stál bielemu na krku (asi nemá internet resp. okrem svojho FB profilu ho nepoužíva a vyvražďovanie bielych farmárov je zrejme hoax). Je pre mňa neprípustné, aby vysokoškolský pedagóg obhajoval či označoval akýkoľvek rasizmus za odôvodnený.
Extrémistom ste, ak to povie kolega
Zdôrazňujem, že nie som členom ani zástancom žiadnej politickej strany, ale objektivity a kvality výučby na verejných vysokých školách.
Ako som spomínala, celá prednáška sa odvolávala na neaktuálne citácie a nemecké prieskumy staré niekoľko rokov. Vcelku nedávala nijaký kontext. Až kým neprišlo na extrémizmus. Extrémizmus nie je mediálne praktikum ani politický smer. Jedná sa o trestný čin, preto nerozumiem, ako sa táto časť dostala do výkladu. (Mohli sme si teda pokojne definovať aj daňové podvody, marenie súdneho príkazu a iné, nelogickosť by v tom bola rovnaká). Preč s kritickou úvahou, tá sa na Univerzite nenosí, a poďme sa vzdelávať…
…Názov slidu Marián Kotleba a ĽSNS? Hádzanie dlaždicových kociek Mazureka? (Bez obhajoby M. Mazureka uvádzam argument, že sám poslanec JÁN BENČÍK potvrdil, že „hádzanie kociek Mazurekom“ je hoax ). Prečo sa na vysokej škole učím takéto informácie?
A tak som sa spýtala, z akého dôvodu nás táto pani učí, že ĽSNS je extrémistická strana, keď súd rozhodol o opaku.
Odpoveď: Tvrdia to kolegovia z katedry politológie.
Otázka: A viete, že extrémizmus je trestný čin? Ako môžete suverénne niekoho (hocikoho) takto označiť?
Odpoveď: Tvrdia to kolegovia z politológie.
Otázka: Je to teda názor a nemyslím si, že vaše osobné politické názory by ste mali vyučovať (akékoľvek).
Atmosféra eskalovala, argumenty dochádzali, pani vedúca katedry vytiahla fotografie, na ktorých bol M. Kotleba zadržaný počas pochodu k soche Svätopluka (kontext neuviedla), zvýšila svoj roztrasený hlas so slovami: „Toto neni nácek? Chcete mi povedať, že toto neni nácek?! Vyjadrite sa k tomuto.“ Požiadala som ju teda, aby mi definovala pojem „nacizmus, neonacizmus“. Nikoho som si nezastávala, nič som neobhajovala, no nemyslím si, že ziapať po triede, že Kotleba je nácek, je inteligentná forma výkladu. Slušne som prednášajúcu požiadala, aby svoju myšlienku rozvinula. (Som predsa študent, nemôžem vedieť všetko… Alebo sú témy, o ktorých sa nehovorí? Prijala by som teda, keby ma na to upozornili vo formulári pri podávaní žiadosti o štúdium.) Znova zdôrazňujem, že nie som členom ani zástancom žiadnej politickej strany, ale objektivity a kvality výučby na verejných vysokých školách.
Opustite učebňu, prosím!
Ako sa dalo čakať, chabá argumentácia, nekvalitný a neaktuálny obsah prednášky, neschopnosť zodpovedať vecne a slušne položené otázky (toto by mal žurnalista s 24-ročnou praxou zvládnuť) viedli k tomu, že ma vykázala z učebne. Spýtala som sa na dôvod. Odznelo niečo v zmysle: „No lebo vám sa nepáči môj výklad, tak choďte preč.“ Nemám uvažovať kriticky? Nemám sa zaujímať, klásť otázky a argumentovať v diskusii? A čo sú základné požiadavky na kvalitu žurnalistu? Pani pedagogička žurnalistiky na FF UKF týmto absolútne pochovala podstatu kvalitnej žurnalistiky a následne klesla na morálne dno…
Sloboda slova
Po prednáške som sa zastavila za ňou pri katedre (po prvé riadne sa predstaviť a ozrejmiť jej svoje poznámky, aby som predišla nedorozumeniu, jednoducho, aj diskusia má mať svoju úroveň), kde mi povedala, že na akademickej pôde si aj ona môže hovoriť (cháp prednášať), čo chce. Podali sme si ruky a tu mohlo všetko skončiť. Ale kdeže…
Urážanie, dezinterpretácia a znevažovanie študentov
Ako som spomínala, žurnalistické aktivity prednášajúcej sú dostupné primárne v podobe príspevkov a komentárov na sociálnych sieťach. Je pre mňa zarážajúce, že takýmto infantilným spôsobom si osoba jej profesie a postavenia kompenzuje svoje evidentné komplexy. Hoci ma nemenuje (čo mi neskôr zdôraznila, pre prípad, že by som to chcela právne proti nej použiť), dezinterpretovala moje slová na obhajobu ĽSNS, extrémizmu a posťažovala sa zhrozením z môjho názoru na černošský rasizmus (bližšie neuviedla). Po vzhliadnutí dodatočných komentárov, kde sa spoločne s ďalšími aj (bývalými) vyučujúcimi utvrdzujú v zhadzovaní študentky (Ako také čudo môže študovať?, U mňa by neprešla.), som ju písomne požiadala, aby nefabulovala a nedehonestovala ma. Asi ani nemusím vysvetľovať, že za súkromie možno považovať telefonát s kamarátkou, ale publikovanie na sociálnej sieti je využitie verejného médiá bez ohľadu na to, či je viditeľnosť dostupná len jej virtuálnym priateľom, lebo nie je nemožné, dokonca ani ťažké sa k týmto informáciám dostať (to by osoba pracujúca 24 rokov v médiách vedieť mohla).
Na jednej strane je diskutabilná kvalita a profesionalita opísanej výučby, na strane druhej je neprípustné, aby boli študenti takýmto spôsobom dehonestovaní, či znášali následne dôsledky pri skúškach. Ľudia ako pani pedagogička pochovávajú úroveň našich vysokých škôl a sú hanbou pre akademickú pôdu. Žurnalistika je komunikačná veda. Osoba zodpovedná za vedenie katedry žurnalistov UKF touto zručnosťou nielen nedisponuje, ale ako pedagóg je svojimi výkladmi o nemeckých štatistikách z 80. rokov a prezentovaním svojich názorov nulovým prínosom pre študentov. (Na druhej strane sa má na čom po večeroch s kamoškami na Facebooku zabávať). Gratulujem, takto vyzerá morálne dno demagóga, pardon, pedagóga.
Bc. Veronika Faktorová, študentka, novinárka, profesionálna fitnesska
(Časť obsahu komentáru tvorí súčasť oficiálnej sťažnosti rektorovi UKF)
