Veľmi rád by som dnes Slovenskej republike zablahoželal k 30. výročiu. Ak nechcem byť pri tejto príležitosti len prvoplánovo patetický, tak musím priznať, že sa nemôžem zbaviť pocitu rozčarovania. Pretože hľadám aj nejakú pridanú hodnotu našej samostatnosti, ktorú sa mi však nedarí nájsť.
Pred 30. rokmi sme na jednej strane získali samostatnosť štátu, no na strane druhej sme sa postupne vzdali ekonomickej sebestačnosti, dôstojného života, národnej suverenity a najnovšie prichádzame aj o slobodu prejavu. Máme vlastný štát, v ktorom nám ale nič nepatrí, ktorý neháji naše záujmy, v ktorom nikomu nezáleží na názore bežného človeka a na chod ktorého strácame dosah. Jediné, čo tu môžeme je prežívať tu a platiť dane. Sme tak len nájomníkmi a Slovenská republika má už dávno iných majiteľov.
A čoraz viac vo mne silnie pocit, že ak v horizonte niekoľkých rokov nenastanú v našej spoločnosti radikálne zmeny, tak sa ocitneme v slepej uličke.
Celé mi to pripadá, ako by nám pred tridsiatimi rokmi spadol do lona štát a my sme si za celú tú dobu neujasnili, čo s ním. A tak sa len potácame od jedného volebného obdobia k druhému. Od jednej garnitúry k ďalšej. Bez stratégie, bez plánu. Napríklad je pre mňa nepochopiteľné, že za tri dekády sme neboli schopní sformulovať národno-štátne záujmy našej republiky.
Mnohí ma pre takto kritické hodnotenie budete obviňovať z toho, že nemám Slovensko rád. Opak je však pravdou. Práve preto, akú obrovskú hodnotu má pre mňa naša vlasť, nechcem okrúhle výročie jej samostatnosti odbiť patetickými povzdychmi. A miesto toho vás chcem vyzvať, aby sme si Slovensko vzali naspäť.
MÔŽU ZA TO POLITICI? ÁNO, NO LEN ČIASTOČNE…
Myslím, že po takmer trojročnej tortúre stratili ilúzie o našich politikoch a straníckej politike ako takej takmer všetci. Samozrejme, že nemalý podiel viny, kde sa ocitlo Slovensko majú na svedomí aj oni. Lenže zhodiť to všetko na nich by bolo rovnako prvoplánové, ako patetické povzdychy, ktorým som sa chcel dnes vyhnúť.
Predsa len si však neodpustím krátku poznámku týmto smerom. O niekoľko dní si pripomenieme 110. výročie narodenia Gustáva Husáka. A práve Husák je jedným z príkladov politikov, ktorých by sme dnes potrebovali. A to bez ohľadu na ich politickú príslušnosť. Politikov, ktorí dovidia ďalej ako za horizont jedného volebného obdobia či jednej päťročnice. Politikov, ktorých nemení doba, ale ktorí sú schopní zmeniť dobu.
Naša politika teda potrebuje generačnú výmenu. Avšak generačnú nie z hľadiska veku (pozrite na súčasné zloženie parlamentu, koľkí dvadsiatnici až hrozivo pripomínajú svojich politických tútorov), ale hodnotového nastavenia.
CHCEME LEPŠIE SLOVENSKO? TAK BUĎME NA SEBA PRÍSNEJŠÍ
Minulý rok sme sa s hnutím Socialisti.sk podieľali na odpore voči obrannej dohode s USA. Dlhodobo kritizujeme rozpredávanie štátneho majetku, finančnú podvýživu všetkých oblastí s výnimkou zbrojenia. Navštevujem upadajúce regióny Slovenska a nevynechám jediný protest pracujúcich za lepšie podmienky. A na základe skúseností z týchto aktivít si kladiem otázky, ktoré chcem pri 30. výročí samostatnosti nášho štátu položiť aj vám.
Ako chceme dosiahnuť Slovensko suverénne a rešpektované, keď sami žijeme neustále so sklonenou hlavou a nie sme schopní ozvať sa za svoje práva? Ako chceme dosiahnuť Slovensko sociálne spravodlivé, keď hľadíme len na vlastný prospech, no boj ostatných za dôstojný život nás v tom lepšom prípade nezaujíma a v horšom poburuje?
Ako chceme dosiahnuť Slovensko sebestačné, keď sa sami predháňame v tom, kto viac a lepšie poslúži zahraničnému investorovi, miesto toho, aby sme spolupracovali? Ako chceme dosiahnuť Slovensko slobodné, keď sami nevolíme slobodne podľa nášho presvedčenia či hodnotového rebríčka, ale spútaní strachom z väčšieho zla a opantaní prvoplánovým marketingom?
Je samozrejmé, že výsledkom takéhoto receptu nemôže byť nič iné, len hlúpe a povrchné bábky v pozícii politických elít, ktoré vždy uprednostnia cudzie záujmy pred tými našimi.
Dnešné Slovensko je teda odrazom nás, jeho obyvateľov. Máme obrovský potenciál, no zároveň máme strach a sme pohodlní tento potenciál využiť. Bojíme sa a nechce sa nám opustiť zabehnuté životné šablóny. Lebo prežívať je pohodlné. A bojovať neisté. Preto nám dlhodobo vládne to najneschopnejšie z tohto národa a nie to najkvalitnejšie.
Akonáhle sa však prestaneme báť a začneme sa dôraznejšie ozývať za svoje práva (najmä na pracovisku, ale aj inde), akonáhle dáme väčší priestor solidarite, súdržnosti a spolupatričnosti pred nevraživosťou a súťaživosťou, tak vám garantujem, že aj náš pohľad na politiku sa zmení. Zrazu nám už nebude stačiť, že niekto „kradne, ale menej“, „je gauner, ale náš“, či „je sympatický“. Budeme schopní lepšie rozlíšiť, pre koho je spravovanie štátu len ďalšou z možností, ako sa obohatiť, a pre koho naopak nástroj na zveľaďovanie nášho spoločného domova.
Až potom budeme schopní vziať si nekompromisne túto republiku naspäť a spraviť z nej Slovensko, kde je v centre pozornosti bežný človek a nie záujmy veľmocí či ekonomických elít.
Artur Bekmatov, predseda Socialisti.sk
