Byť úspešná a zvládať svoju prácu perfektne môže byť naplňujúce. Ak len práca nezaberá človeku úplne všetok čas. Inak sa nedá zosúladiť s rodinným životom a dokonalé kabelky či topánky boľačky na duši neliečia. Vladimíra Ollé, šikovná a talentovaná manažérka, začala rovnováhu nachádzať až po tom, ako jej stroskotalo manželstvo.
Vraví sa, že keď je žiak pripravený, učiteľ sa nájde. Vladimíra Ollé bola zrejme dobrou a viac ako pripravenou žiačkou, pretože pracovné príležitosti, za ktorými by si mnohé z nás nohy zlámali, sa jej doslova hrnuli. Zaplatila však za ne vysokú daň. „Študovala som diplomaciu a medzinárodné vzťahy a po škole som si našla prácu v štátnej správe. Bavila ma, no keď sa nám zmenili šéfovia, už som sa tam necítila dobre a radšej som z ministerstva odišla,“ spomína na svoje profesionálne začiatky brunetka, ktorá v podstate hneď po vysokej škole naštartovala raketovú kariéru.
Ešte nemala ani tridsať, keď dostala ponuku manažovať nemocnicu neďaleko Dunajskej Stredy. Postavila ju na nohy a dostali sa jej ešte lukratívnejšie výzvy – najskôr miesto riaditeľky nemocnice s poliklinikou a o pár rokov neskôr možnosť rozbehnúť nový hotel. „Asi to znie lákavo, lenže ja som sa desať rokov nevenovala ničomu inému, len práci. V robote som sedela aj dvanásť hodín denne, nič také ako dovolenky som nepoznala, všade som chodila s telefónom, ktorý som nevypínala ani v noci, ani cez víkendy. Pracovné tempo bolo nenormálne,“ spomína s odstupom.
Najskôr jej to vyhovovalo, pretože ju práca bavila, no postupne sa cítila čoraz vyčerpanejšia a vyhorenejšia. „Dokonca mi pre to, že som bola stále v práci a v šialenom nasadení, skrachovalo manželstvo. Jednoducho sme s prvým manželom na seba nemali čas,“ priznala bez príkras.
Peniaze sú dôležité, ale…
Extrémne pracovné tempo, nulový súkromný život a neexistujúci oddych si Vladimíra kompenzovala nákupmi. „Pochádzam z rodiny, ktorá nikdy nebola veľmi bohatá, takže keď som začala zarábať viac peňazí, míňala som ich na seba. Na pekné oblečenie, na kabelky, na topánky. Dobiehala som roky, keď som si nemohla nič dovoliť,“ pokračuje v úprimnosti V. Ollé. Samozrejme, uvedomovala si, že krásne kúsky v šatníku a úspešná kariéra nedávajú jej životu až taký zmysel, ale kto sa raz ocitol v objatí workoholizmu, vie, že je to začarovaný kruh, z ktorého sa nedá len tak vystúpiť.
Všetko zmenilo až narodenie syna, ktorého má Vladimíra s druhým manželom. „Posledné povinnosti v hoteli som vybavovala v stredu a v sobotu sa mi narodil. V pracovnom nasadení som bola naozaj do poslednej chvíle,“ smeje sa dnes žena, ktorej sa po pôrode stalo to, čo nikdy nepredpokladala: od bábätka nebola schopná odísť do práce. Jednoducho si nevedela predstaviť, že to drobné stvorenie nechá na starosti opatrovateľke a bude sa mu venovať až večer. Ani jasličky neprichádzali do úvahy, keďže nepracovala v biznise, kde by sa končilo o štvrtej popoludní a víkendy patrili výhradne rodine. „Aj keď sa všade píše o superženách, ktoré zvládajú materstvo aj kariéru, nebol to môj prípad. Priznávam, že na začiatku, keď som vystúpila z profesijného kolotoča, to pre mňa bolo ťažké, lebo starať sa o bábätko nie je práve intelektuálna činnosť. Frustrovalo ma aj to, že som popri tom pracovať nevládala. Lenže nič krajšie ako mať deti nepoznám, takže som sa zmierila s tým, že kariéra musí ísť chvíľu bokom. No a z prvej materskej som plynule prešla do druhej.“
Zásah osudu
Dnes sú už jej deti odrastenejšie a dvojnásobná mama vie, že ju nepotrebujú dňom aj nocou. Chvíľu však trvalo, kým našla prácu, v ktorej by sa mohla realizovať, bavila by ju aj napĺňala, ale zároveň by ju celú nepohltila. Nechcela zase padnúť do priepasti workoholizmu, chcela rovnováhu medzi rodinným a pracovným životom.
Dominika Čelková: Ranč v Tvrdošovciach máme už 5 rokov. Žijeme si westernový život
Voľba padla na polorozpadnutý kaštieľ v obci Rúbaň neďaleko Nových Zámkov, ktorý pred rokmi s manželom kúpili s víziou, že ho zrekonštruujú a predajú. „Kaštieľ dlhé roky slúžil ako domov pre vyslúžilé rádové sestry a kňazov, takže len chátral. Keď sme sem s manželom chodievali, a chodili sme naozaj často, prostredie nám prirástlo k srdcu. Predsa len, je tu krásne. Pokoj a božské ticho, ktorého by sme sa už asi nedokázali len tak vzdať,“ vysvetľuje dôvody, prečo čoraz intenzívnejšie rozmýšľala nad tým, že v Rúbani skúsia vybudovať niečo užitočné. Rozmýšľala nad domovom pre seniorov, farmou, penziónom až nakoniec zvíťazil nápad, ktorý dával najväčší zmysel – vinárstvo.
Rúbaň totiž leží v regióne Strekov, kde sa rodí najlepší vinič na Slovensku. To, čo v roku 2012 začínalo ako malé vinárstvo, neustále rastie a značka Château Rúbaň získava prestížne ocenenia v rôznych kútoch sveta. Okrem vinárstva sa dnes v kaštieli nachádza aj reštaurácia a niekoľko hotelových izieb, pretože keď chcú hostia degustovať, dobre im padne aj delikátne jedlo, no a po ochutnávke predsa nie je rozumné vydať sa na cestu… „Konečne začínam mať vyrovnaný život. Aj pracujem, aj sa venujem rodine, dokonca mám trošku času aj na seba a svoje koníčky. Je to aj preto, že mám v tíme skvelých ľudí.“
Občas sa však Vladimíra chytá za hlavu, pretože investície boli oveľa väčšie, než pôvodne s manželom plánovali, a úvery treba splácať. To však nie je dôvod, prečo občas vymení elegantné šaty za montérky a gumáky a pomáha vo vinohradoch. Manuálna práca jej pomáha udržiavať v živote balans. Rovnako ako beh.
Slasti a neresti
Tenisky si začala pravidelne obúvať po narodení syna. Odbehla si medzi dojčením, aby si vyvetrala hlavu a dostala sa po pôrode do formy. Postupne sa prepracovala z polmaratónov a maratónov až k behaniu ultramaratónov. Ale tie sú dnes minulosťou.
„Musela som prestať zo dňa na deň. V septembri 2020, tri týždne pred pretekmi na 117 kilometrov, som sa z tréningu ledva dostala domov. Neskutočne ma boleli kríže a tŕpla mi pravá noha. Na druhý deň som takmer nedokázala chodiť. Vyšetrenia ukázali, že mám zničené platničky. Po dvoch rokoch rehabilitácie a cieleného cvičenia ťažkosti ustúpili a opäť som začala behať, ale iba pozvoľne, tak desať kilometrov. Nechcem sa opäť preťažovať, rada by som sa raz k ultramaratónu vrátila, ale nie za každú cenu,“ má Vladimíra jasno v prioritách.
Terézia Kandalaft Beňačková: Z Izraela sa vrátila do rodného Dubníka, dnes píše knihy
Rovnako tak vie, že už nikdy nebude jesť cukor a sladkosti. Nie kvôli štíhlej línii, ale preto, že bola od sladkostí závislá. Čokoládu musela mať poruke za každých okolností a zjesť na posedenie celú bonboniéru nebol pre ňu problém až do momentu, kým si neuvedomila, že je to vlastne obrovský problém. „Od sladkej chuti som bola závislá. Až tak, že som nepoznala mieru a potajomky som vyjedala špajzu. Došlo mi, že sa prejedám sladkým, lebo som si vypestovala fyzickú aj psychickú závislosť.“
Po tom, ako sa jej v hlave rozsvietilo, začala si o tom viac študovať, zisťovala, ako s tým skončiť a sama na sebe vyskúšala odvykaciu kúru. Dnes nesladí vôbec nič, dokonca aj koláče dokáže piecť bez cukru, a pritom sú lahodné. „Nesladím“ je aj názov programu, ktorý Vladimíra ponúkala iným čokoholikom ako pomoc zo závislosti. Je živým dôkazom toho, že aj keď to nie je jednoduché, závislosti od cukru sa dá zbaviť za 12 týždňov. Rovnaký názov nesie aj kniha, ktorej je spoluautorkou.
„Na pocity po vysadení cukru si veľmi dobre pamätám, bola to jedna z najzásadnejších zmien v mojom živote. Najsilnejší bol pocit oslobodenia. Nezanedbateľné však boli aj zdravotné benefity. Mala som viac energie, ráno som sa budila svieža a oddýchnutá. Zlepšila sa mi pleť, trávenie, mala som počas dňa stabilnejšiu náladu, nebola som nervózna a podráždená. Zlepšil sa mi krvný obraz, moja pečeň sa zregenerovala,“ pochvaľuje si pilotka.
Čítate dobre, pilotka, Vladimíra ňou totiž je už druhým rokom a onedlho ju čakajú ďalšie skúšky na rozšírenie jej pilotskej licencie. Kto si však myslí, že dôvodom je potreba väčšieho vzrušenia a dávky adrenalínu v živote, je na omyle. Lietať chce z iných dôvodov. „Myšlienkou, že sa naučím pilotovať lietadlo, som sa začala zaoberať pred dvoma rokmi, keď sme ako rodina sedeli v lietadle a pilotoval môj manžel. Ako športový pilot lieta už niekoľko rokov, ale vtedy, keď sme prvýkrát leteli všetci spolu, mi napadlo, že by bolo fajn, ak by som z bezpečnostných dôvodov vedela pilotovať aj ja. Predsa len, prihodiť sa môže čokoľvek…“
Priznáva však, že lietanie jej učarovalo a kým na začiatku súviselo so strachom a s bezpečnosťou rodiny, dnes je jej vášňou. „Znamená pre mňa slobodu, nové možnosti a pomáha mi v živote nazerať na veci s nadhľadom,“ uzavrela stretnutie šikovná manažérka, dvojnásobná mama, výrobkyňa vína, bežkyňa a pilotka Vladimíra Ollé.
(dom)
