Vo veku 68 rokov zomrel v utorok 21. septembra vo Vysokých Tatrách spisovateľ Anton Marec. Jeho život i tvorba boli spojené s prostredím Vysokých Tatier.
TASR v tejto súvislosti prináša jeho profil.
Anton Marec sa narodil 11. augusta 1953 v Považskom Chlmci (dnes je súčasťou Žiliny).
Po maturite na žilinskom gymnáziu v roku 1971 študoval v rokoch 1974 – 1979 slovenčinu a angličtinu na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici.
Krátko pôsobil ako pedagóg na Strednej ekonomickej škole v Žiline, od roku 1979 prešiel viacerými zamestnaniami vo Vysokých Tatrách. Bol horským nosičom, chatárom, lyžiarskym inštruktorom, horským vodcom a profesionálnym členom Horskej služby.
Po niekoľkoročnom publikovaní v časopisoch debutoval novelou Na hrebeni víchrica (1982). Bol autorom zbierky poviedok Stopy túlavej zveri (1985), prózy Za vrcholom vrchol (1986) a trojnovely Kroky proti vetru (1989). Jej voľným pokračovaním bola kniha Listy nevidiacim, hudba pre nepočujúcich (1991). V tomto období mu tiež vyšla novela Až ťa odpočítajú (1990).
Napísal rozhlasové hry Posledná šanca (1984), Pilier Freney (1986) a Povinnosť hovoriť, právo mlčať (1987).
Anton Marec bol skúseným horolezcom a lyžiarom a veľkú časť svojho diela venoval horám, menovite Vysokým Tatrám, s ktorými spojil svoj život. Popri prozaickej tvorbe písal aj literatúru faktu – do tohto žánru možno zaradiť publikáciu Zóna odvahy s podtitulom Rozprávanie o horách a horolezcoch (1989).
Aj svoje ďalšie knihy situoval do horského prostredia. Spomenúť možno tituly V doline dlhých tieňov (1994), Na Solisko hviezdy nepadajú (1995), Len popol vo vetre (2000). Vyšiel mu dramatický príbeh Kruté safari (2000), po ňom nasledovala kniha Dlhé sú tiene okamihov (2002).
Pre deti i dospelých zozbieral a prerozprával povesti a legendy Zlato pod Kriváňom (1991), Zakliaty hrad v Tatrách (1994), Jánošík, Jánošík (1994), Hnali sa veky nad hradbami (2000), Kežmarská čierna pani (2001) či Tatranské povesti (2002). Kniha V dreve zomiera noc (2003) približuje čitateľom príbeh Majstra Pavla z Levoče, Spišské povesti (2004) sú zasa strhujúcou učebnicou dejín Spiša.
V roku 2007 mu vyšla kniha Tatranské siluety s podtitulom 77 príbehov ľudí a hôr, ktoré napísali jeden román. Ide o pôsobivú galériu výrazných osobností Tatier, objaviteľov, horolezcov, horských vodcov či chatárov. Nasledovali Tatranské (dez)ilúzie opäť s podtitulom Príbeh našich veľhôr alebo ako sa národný park mení na lunapark (2010).
V posledných rokoch sa Anton Marec zaoberal miestnym názvoslovím. Vyšli mu knihy Spišské nomen omen (prehľad názorov o pôvode, vývoji a význame miestopisných názvov, 2017), Po stopách tatranských názvov (nový pohľad na minulosť našich veľhôr, 2018). V roku 2021 pribudla kniha Spišský hrad a okolie. Jej obsahom je rozprávanie o hrade, Spišskom Podhradí, Spišskej Kapitule, Žehre a lokalite Dreveník, ktoré sú ako celok zapísané do kultúrneho dedičstva UNESCO.
Anton Marec bol autorom 30 kníh, za ktoré získal viacero ocenení. V roku 2018 mu udelili Cenu primátora mesta Vysoké Tatry.
Zdroj: TASR
