Jedného dňa mama priniesla z roboty kazetový magnetofón. Dostali ho do kancelárie spolu s diaprojektorom a ešte nejakou elektronikou, kazeťák však zatiaľ na nič nepotrebovali, a tak ho mama prechodne „uskladnila“ u nás doma. Dovtedy som nemala nič podobné, ak nepočítam malý čierny tranzistor značky Rubín, na ktorom som dychtivo počúvala zahraničné hity v reláciách Pozor, zákruta! a Maratón. Janka Jelačičová mala gramofón a asi päť platní Karla Gotta, z ktorých sme najčastejšie tancovali na Kapky deště vsáknou v zem, já blázen jsem, když tě volám… Pri popevku „áááá“ sme sa so zdvihnutými rukami vlnili do drepu. Mnohí spolužiaci mali kotúčový magnetofón, ale kazeťák, to bolo čosi! Bola som prvá v triede. Síce som k nemu dostala len dve kazety – ľudovky v žltom obale s názvom Čože je to päťdesiatka? a vtedy populárne sestry Martha a Tena Elefteriadu, ale mala som HO! V škole som sa hneď pochválila a chvíľu som bola za hviezdu. Rovnako ako pred polrokom, keď sme dostali prvý a na dlhé roky posledný balík od maminej sesternice zo Švajčiarska, kde medzi obnosenými vecami boli aj úplne nové rifle. Farebné pásikavé. Už to, že to boli pravé rifle, ktoré mal málokto, ale farebné a pá-si-ka-vé! Cítila som, že voniam tajomstvom, luxusom, Západom. A teraz kazeťák! Doma som si púšťala do zblbnutia Marthu a Tenu a spievala s nimi Je to on, je to on, jeho tón telefón prozradííí… Keď mi už milé sestry išli hore krkom, vzala som na milosť aj ľudovky a spolu s rozjarenou krčmovou chasou som hulákala Čože je to päťdesiatka, keď sa páčia nám dievčatká… Na Vianoce som dostala ďalšie dve kazety: Jiřího Korna a Duo Baccara. Skladbu Ne, maestro viem dodnes naspamäť.
No a potom prišiel zlom. Hudobná revolúcia v mojom živote. Mamina kolegyňa Elenka mala dcéru len o rok staršiu odo mňa. Zoznámili nás a my sme si neuveriteľne porozumeli. Vierka bola pekné blonďaté dievča, vedela po anglicky, cvičila gymnastiku, myslím, že bola aj majsterkou Slovenska, poznala zaujímavých ľudí a vedela úplne iné veci ako ja. Dospelí by povedali, že mi otvárala nové obzory. Raz som k nim prišla na návštevu a zostala som úplne paf: z krásneho bytu zariadeného starožitným nábytkom, z jej ocka, ktorý si práve v kuchyni vyprážal banány (banány boli nedostatkový tovar a nikto, ale naozaj nikto ich nevyprážal), a hlavne z jej detskej izby, v ktorej svietil gramofón s kopou platní. Ale pozor, žiadny Gott ani Korn, ale ABBA, BEATLES, BEEGEES. Toto si môcť púšťať doma!
„Požičiam ti ich,“ ponúkla sa Vierka.
„Ja nemám gramofón, iba kazeťák,“ povedala som porazenecky s poznaním, že kazeťák predsa len nie je až také víťazstvo.
„No tak ti to nahráme!“
„Ako?“ V živote som nepočula, že nahrávať sa dá aj doma.
„Z platne na kazetu. A tú si potom vezmeš domov.“
Páni, budem mať Beatles a Abbu! Nevadí, že neviem po anglicky, to je hudba, ktorá sa spieva sama. Vierka vybrala zo skrinky kazeťák, vložila doň čistú kazetu, pripojila mikrofón, celkom taký, aký mali speváci v televíznom kabarete Ein kessel buntes, a do gramofónu dala platňu.
„Teraz musíš byť ticho,“ prikázala mi a ja som pre istotu ani nedýchala. Teda dýchala som, ale veľmi opatrne. Vierka držala mikrofón takmer nalepený na veľký reproduktor a stlačila na kazeťáku červený gombík. Po prvej skladbe skúsila, či to je aj na kazete.
„Nahrám celú platňu?“ Prikývla som a keďže som mala pocit obrovského dlhu, sľúbila som jej požičať zbierku francúzskych časopisov Pif gadget, na ktoré každý mesiac stála mama v dlhočiznom rade v novinovom stánku so zahraničnou tlačou.
V ten večer som si domov niesla poklad. Každú chvíľu som si kontrolovala na bunde vrecko, či tam tá kazeta naozaj je. (Presne ako vtedy, keď mi Milina požičala domov sadrového fajčiaceho ježka. V papuľke mal malú dierku, do ktorej sa mu zasúvala malilinká palička a tá po zapálení dymila.) Doma som pustila kazeťák na plné pecky, aby aj susedia počuli, čo ja mám. Okno som otvorila dokorán. Pre istotu.
DIVADLO
Celú základnú školu som bola presvedčená, že budem herečka. Alebo speváčka. Zapísala som sa do školského dramatického krúžku, prihlásila som sa do ľudovej školy umenia na dramatický odbor a začala som smrteľne vážne pracovať na svojej budúcej kariére. Niekde som počula, že Karel Gott pije na hlasivky každé ráno surové vajce, a tak som s tým začala aj ja. Ráno som si pripravila pohárik, rozbila som doň vajce, pomiešala a vypila. Bolo to mazľavé, vlhko mľandravé a hlavne hnusné!Keď som sa na tretí deň takmer dovracala, od Gottovho receptu som upustila. Zato som každé ráno prespevovala mi-mi-mi a me-me-me, k čomu som pridala aj jazykolamy typu Išiel pštros s pštrsicou a pštrosíčatami a Na klavíri hrala Klára Králová“. Chodila som na všetky spevácke a recitačné súťaže, tešila sa z víťazstiev a ťažko znášala prehry. Dokonca som recitovávala v Zbore pre občianske záležitosti a na schôdzach rôznych miestnych organizácií. S Jarinou z vedľajšej brány sme nacvičovali scénky o dáme a Cigánke, o tetke z Ameriky, o Jankovi a Marienke, ku kterým sme si vymýšľali nové zábavné dialógy. Prvými divákmi našich pokusov boli decká zo susedstva. Smiali sa a nadšene tlieskali, čo nás posmeľovalo. Sláva na nás z diaľky žmurkala. Na školský vianočný večierok sme mali v triede pripraviť nejaký program. Rady sme sa toho s Jarinou ujali a pripravili sme zmes scénok a pesničiek na spôsob vtedy populárneho Televarieté. Jarina bola chutné vrkočaté dievčatko, no vtedy aj najtučnejšie z triedy. Takže úlohy tetiek, babiek, Cigánok a chlapov pripadli vždy jej a ja som hrala dámy, Marienky, Nastenky a podobné herecky nie veľmi vďačné úlohy. Vyvážil to však fakt, že som mohla byť za peknú a nevadilo mi, že hviezdou pódia je Jarina. Tá priam excelovala, mala úžasné kostýmy, ako chlap si vypchala „oné“ miesto, škrabala sa kade-tade, pľula na zem, ako Cigánka zmeneným hlasom so záhoráckym dialektom dávala svojej postave ten správny šmrnc.
Vianočný večierok dopadol nad očakávanie, sláva nám zachutila, a tak sme začali hrávať aj cez prestávky. Naše publikum sa z pár detí veľmi rýchlo rozrástlo na celú triedu a cez veľkú prestávku, keď celou školou otriasal najväčší huriavk, bolo v našej triede hrobové ticho. Teda iba v hľadisku. Na javisku pred tabuľou sa odohrávala vždy jedna časť z nekonečnej, dnes by sme povedali telenovely. Príbehy dámy a jej slúžky Kitty sme vymýšľali priamo na mieste, dokázali sme sa výborne dopĺňať, každá sme hrali niekoľko postáv a decká sa nevedeli dočkať pokračovania. Prestávky boli obľúbenejšie ako telocvik. Raz počas prestávkového predstavenia vošla do triedy učiteľka Dušičková, ktorá mala dozor na chodbe. Keď zbadala plnú triedu vzorne sediacich žiakov, nechápala, čo sa deje.
„Čo tu robíte?“ spýtala sa Dušičková neisto a očami behala po triede a hľadala niektorého z kolegov.
„Hráme divadlo,“ odpovedala som hrdo, netušiac, čo tým spustím.
„Nacvičujete niečo?“ pýtala sa Dušičková a očami stále hľadala.
„Nie, iba hráme.“
„A čo hráte? Akú hru?“
„No našu!“ vyhŕkla Jarina a chalani sa hlasno pridali. „Ony nám hrajú každú prestávku! O dáme a jej slúžke Kitty!“
„Fíha, tak to si rada pozriem aj ja,“ šokovala nás Dušičková a prizvala na divadlo aj zástupkyňu riaditeľa. „Elenkáá, súdružka zástupkyňááá!“ kričala Dušičková do hučiacej chodby. „Poď sem, šiestaci hrajú divadlo!“ Súdružka zástupkyňa Elenka pricupitala v šmykľavých drevákoch a sadla si s Dušičkovou do zadnej lavice. „Pokračujte, nehanbite sa,“ vyzvala nás Elenka. Lenže to nešlo. Naša telenovela bola veľmi populárna práve preto, že postavy v nej prežívali romantické až erotické zápletky, rozprávali neslušné a zakázané vtipy a robili si posmech z postavičiek v našej zborovni. Čo z toho teraz hrať, aby nebolo zle? Snažili sme sa to odkoreniť, odsoliť a hrali sme len takú vatu. Lenže decká, teda chalani, nám to nedovolili a hlasno protestovali. „To nebolo tak! Hovor tak, ako naozaj Kitty rozpráva!“ Hanbili sme sa, lebo Kitty väčšinou hovorila ako kočiš a v tomto diváckom zložení prichádzal do úvahy len skreslený dabing. „Zuza, zaspievaj tú o Sandokanovi!“ kričali zlomyseľne chalani a tešili sa na to, ako budú učky čumieť. Sandokan bol modrooký pirát, syn Maharadžu, hrdina televízneho seriálu, ktorý milovalo celé Československo. Bol populárny takmer rovnako ako Vinetou. Na Slovensku nebola v tom čase snáď ani jedna cigánska osada bez nositeľa mena Sandokan. Kým pred pár rokmi dávali deťom mená Vinetou a Rybana, teraz pribúdali Sandokanovia a Mariany. Na seriálovú melódiu sme s Jarinou zložili vlastné slová.
„No taák, nehanbite sa, dievčatá, inokedy je vás všade plno
a teraz? Aj my sa chceme zabaviť!“ posmeľovali nás učiteľky a ťali takmer do mäsa.
„Mariána byla panna, než spoznala Sandokana…“ začala som neisto. „Než spoznala toho pána, byla čistá Mariána…“ pridala sa aj Jarina. „Teď se blíží, šaty svlíká…“ Zvuk školského zvončeka utíšil vresk a dupot na chodbe a priniesol vykúpenie.
„No nič, žiaci, rýchlo sa pripravte na hodinu,“ povedala takmer smutno Dušičková a otočila sa ku mne.
„Zaujímavé, naozaj veľmi zaujímavé, nabudúce mi to musíte dohrať.“ Našťastie, nabudúce nikdy nebolo. Ani hranie pre spolužiakov nemalo dlhé trvanie. Jedného dňa dievčatá na protest opustili triedu. Vraj sme príliš vulgárne. Že ich to uráža. Mali sme šibnutú pubertu a snažili sme sa zaujať za každú cenu. Na našu obhajobu však musím povedať, že oproti niektorým dnešným filmom pre tínedžerov boli naše predstavenia vlažný čajíček.
Zuzka Huďová
