Keď ovdovie dvadsaťtriročná žena, nikto nemôže očakávať, že až do svojej smrti nebude mať ďalšieho muža. Nikto, okrem jej dieťaťa. A svokry.
Keď som prišla k starej mame, vždy som absolvovala vstupnú prehliadku, ktorá pozostávala z otázok typu: Chodí k vám nejaký ujo? Čo s maminkou robia? Aj u vás zostal spať? Je na teba dobrý? Nebije ťa? Raz som vytresla pred mamou, čo sa ma stará mama vypytovala, a pol roka som tam nesmela ísť. Potom sme si so starou mamou obe dávali väčší pozor na jazyk.
Prvý mamin frajer sa u nás objavil asi rok po tom, čo ocko zomrel. Volal sa Rudo a bol to známy hokejista. Hrával za bratislavský Slovan a aj za Československo. V ten rok, keď s mamou chodil, sa ako reprezentant Československa stal majstrom sveta. A ako majster sveta sa aj správal. Bol urastený, pekný a namyslený. Občas u nás aj prespal a ráno, keď viezol moju mamu do práce a mňa do škôlky, povýšene prehodil na adresu ľudí netrpezlivo prešľapujúcich na zastávke autobusu:
„Pozri, chrapúni už idú do roboty!“
„Rudo, to čo rozprávaš? Veď aj ja idem do roboty, to som chrapúň?!“ rozhorčovala sa mama.
„Tánička, ty si krásna, ty sa ideš ukázať svetu,“ žmurkol na ňu a doširoka sa usmial bielymi zubami, ktorých tam mal všetkých tridsaťdva, napriek tomu, že vtedy sa hrával hokej bez ochranných prílb. Rudo sa rád predvádzal so svojou krásnou priateľkou a jej malou dcérkou. Pamätám si, ako sme sedávali v záhrade reštaurácie Slovan, ktorá bola medzi Zimným štadiónom a kúpaliskom Tehelné pole. Za spojenými stolmi trávili v lete voľné chvíle aj ďalší Rudovi spoluhráči s ukážkovo krásnymi priateľkami (niektoré z nich boli manekýnky, vtedy sa tak hovorilo modelkám, niektoré nie, ale celkom tak vyzerali). Päťročné rozkošné dievčatko s apetítom vrcholového športovca však mal iba Rudo. Nechceli veriť? Čašník priniesol tanier s dvomi plnenými paprikami a šiestimi knedľami, Rudo si ma posadil na kolená, aby som lepšie dočiahla, a ešte horúce jedlo som zlupla rýchlejšie ako brankár. Hlasné uznanie nás hrialo oboch.
Veľa z Ruda si nepamätám, ak nepočítam sledovanie čiernobielych televíznych prenosov z hokejových zápasov a telefonáty zo zájazdov (mame). A ešte búrlivý rozchod, ktorému som nerozumela. Boli sme s mamou na našom obľúbenom kúpalisku na Tehelnom poli a práve som sa vracala na deku s kornútom vanilkovej zmrzliny, ktorú som si mohla ísť kúpiť ako bolestné za to, že nebudem otravovať mamu, aby sme išli do záhradnej reštaurácie. Zrazu sa predo mnou vynoril Rudo a pýtal sa ma, s kým tu som, čo robí mama, že ju mám od neho pozdraviť a potom mi zavesil na krk zlatú retiazku so srdiečkom, ktorá mu pred chvíľou obopínala krk. Mne bola po pupok. Prišla som k mame celá zalepená od topiacej sa zmrzliny a bola by som aj pochopila, keby sa hnevala, že som špinavá a mám zababrané plavky. Ale ona mi vynadala za retiazku, ktorú mi Rudo daroval! V ten istý večer u nás Rudo zazvonil s kyticou červených ruží. Mama kvety pošliapala a hodila ich do neho. Potom otvorila kabelku, vylovila retiazku (tú moju!) a hodila mu aj tú. A dvere zatresla. Neviem, čo také strašné urobil predtým, ale teraz som počula, ako za dverami plače.
Pár mesiacov po Rudovi nás začal navštevovať Vlado. Bol stavbyvedúcim na rozrastajúcom sa sídlisku a úradoval v jednej maringotke neďaleko nášho domu. To už som chodila do prvej triedy a s mojím verným kamarátom Ivanom Sečkom sme ho občas v tej maringotke aj navštívili. Mal tam rôzne mapy a výkresy, ktoré obdivoval Ivan, zásobu rôznych konzerv, ktoré som obdivovala a ochutnávala ja, a tranzistor, ktorý sme občas počúvali všetci traja. Vlado vyzeral ako francúzsky herec Pierre Richard a bol rovnako hanblivý ako on vo filme Som nesmelý, ale liečim sa. Musel nabrať veľa odvahy, aby povedal mame, že si ju chce zobrať za ženu a mať s ňou ďalšie dieťa. Chudák, netušil, že mama sa ničoho nedesí viac ako ďalšieho tehotenstva a pôrodu. Keď čakala mňa, celých deväť mesiacov jej bolo zle, všetko jej smrdelo, nemohla cítiť mydlo, konvalinky, citróny, obľúbený parfum, cesnak, ocovu vodu po holení, cigaretový dym, majoránku, petržlen, výfukové plyny, kávu, pivo, zubnú pastu, slepačiu polievku, kapustu, kel, bravčové mäso, hovädzie mäso, kysnuté cesto… Každý deň sa modlila, aby už konečne porodila. A keď to prišlo, trvalo nekonečných 36 hodín, kým sa mi uráčilo vyliezť von. Modrej a takmer zadusenej. Vlado o tom nič nevedel, ale neznalosť neospravedlňuje. Mama z kratšej cesty odišla.
Paľo z Vajnôr bol dedinský švihák. Nie, to by som mu krivdila, bol okresný fešák. Vždy v úhľadne vyžehlených tesilových nohaviciach, ktoré boli dole módne rozšírené do zvonu, na nich opasok s veľkou prackou, k tomu žltá alebo bledomodrá košeľa pod krkom nedbalo rozopnutá, polodlhé vlasy (mohol ich mať, nechodil do úradu, on opravoval výťahy) a milý úsmev. Cukríček, ktorý sa v maminom náručí dlho neohrial. Raz v zime, keď ma pustil so svojím synovcom korčuľovať sa na zamrznuté vajnorské jazero, teda ja som sa mala iba šmýkať, prepadla som sa až po brucho do vody. Paľova mama mi potom dve hodiny sušila veci na peci, zohrievala ma pod perinou a nalievala horúcim čajom, pričom ľútostivým hlasom vysvetľovala svojmu synáčikovi, že toto nemá za potreby, na deti má ešte čas a ak, tak bude mať vlastné. Keď sme takmer v noci dorazili s Paľom k nám domov, mama mu povedala takmer to isté. A bolo.
Prešiel asi rok alebo dva a objavil sa Armín. Čašník z Kačabaru v Harmónii mamu očaril v jeden sobotný večer, keď sa s niekoľkými kolegami vykradla zo školenia na podnikovej chate, a spolu zamierili na pohárik do najbližšieho podniku. Kačabar bol známy v chatovej osade, aj v širokom okolí. V piatky a soboty večer tu bývali tanečné zábavy, cez deň lesnú oddychovú atmosféru dotvárali trampovia s gitarami. Aj teraz sa hudba drala cez zatvorené okná do jesennej hmly. Takmer všetky stoly boli obsadené, sošný Armín však našiel miesto pre prišelcov a keď sa k nim vracal s objednanými nápojmi, z hracej skrine znel čerstvý hit Una Paloma Blanca. Armín položil tácku s pohárikmi na stôl a požiadal mamu o tanec. Trafil jej obľúbenú pesničku! Na tanečnom parkete to roztočili a zakrútila sa im hlava. Možno by bolo prišlo aj na svadbu, keby sa neprevalilo, že Armín už jednu ženu má. Aj malú dcérku. Niekde na Dolných Honoch v Bratislave. Pamätám si hádku a potoky Armínových sĺz, keď ho mama poslala preč zo svojho srdca a života. V noci som sa zobudila na také zvláštne ticho. Popod dvere detskej izby sa plazilo modré svetlo a studený vzduch. Nedalo sa to vydržať, musela som sa ísť pozrieť, čo sa deje. Kuchyňa plávala v nočnom neóne a ľadovej zime z dokorán otvoreného okna. V tom okne stál mladý čašník z Kačabaru a chystal sa skočiť. Mama sa nemo kričiac držala za hlavu. Armín ma hneď zbadal, mama nie. Zliezol z okna a mama ho začala so slzami objímať a bozkávať. Na druhý deň sa mala od jeho ženy dozvedieť, že Armín takto „skáče“ z okien pravidelne a je to s ním niekedy fakt o hubu. Veľká láska rýchlo spľasla.
Najdlhšie u nás zostal Róbert. Malý, nepekný, totálne odlišný od svojich predchodcov. Moje zoznámenie sa s ním (moje, lebo on netušil, že už sa zoznamujeme) bolo, no povedzme že bizarné. Mama dostávala nejaké vyznamenanie za prácu v kultúre, potom nasledoval nejaký večierok, skrátka vedela som, že pred desiatou večer domov nepríde. Bála som sa byť po tme sama doma, no keď som si ľahla do maminej izby, tak som nebola tak celkom sama, lebo v tej posteli som cítila jej vôňu a energiu, bolo nás doma jeden a pol.
Zobudilo ma odomykanie dverí a tichý šepot. Mama. Ale neprišla sama. Už som chcela vstať z postele a prejsť do svojej izby, keď pri mne pristala mužská topánka, o chvíľu mamina lodička, vzduchom lietali odevy a mama s budúcim Róbertom sa bozkávali a vyzliekali navzájom netušiac, že majú spoločnosť. A teraz čo? Mám sa ozvať? To v tejto chvíli naozaj nemôžem. Ale čo bude, ak sa neozvem? Malo to taký rýchly spád, že mi nezostalo nič, len čušať pod perinou a snažiť sa upokojiť svoje nenormálne rýchlo bijúce srdce.
„Ja som si ťa našla,“ šepkala mama.
„Nie, ja som si teba našiel,“ šepkal zatiaľ neznámy Róbert.
„Nie, ja teba! Hľadala som ťa!“
„To ja teba som hľadal!“
Áno, áno, povedali si všetko možné, infantilné, aj príliš dospelé, všeličo, čo som nemala počuť, a až keď bolo po všetkom, všimli si, že nie sú sami.
„Myslíš, že nás počula?“ pýtala sa mama trochu vystrašene nového priateľa.
„Ale, neblázni,“ povedal chlácholivo Róbert, „deti v jej veku majú tuhý spánok!“
Bola som dieťa vo veku dvanásť rokov a nikdy, naozaj nikdy som nemala tuhý spánok. Hoci je pravda, že keď sa presunuli do mojej izby, od úľavy som okamžite zaspala.
„Toto je môj kolega a priateľ, Róbert, a toto je moja Zuzka,“ predstavila nás mama ráno pri raňajkách. Obzerala som si aktéra včerajšej noci a neverila som vlastným očiam. O maličký kúsok vyšší od mamy, čo je podstatná informácia, pretože mama len o pár čiarok pokorila meter a pol, riedke vlasy po plecia, riedke zuby, skrátka ani náznakom sa nepodobal na toho kovboja, ktorým v noci bol. Rozhodla som sa, že ho nebudem mať rada. A vydržalo mi to päť rokov. Presne toľko, koľko mame jej láska. Aj dnes často obe dospejeme k spoločnému záveru, hoci často každá inou cestou.
ZUZKA KLAMÁRKA: Neutrónová bomba
Róbert bol starý mládenec, a hoci mal oboch rodičov, už roky žil u svojej šialenej tety, volal ju Hitchcock, o ktorú sa staral. Upratoval, nakupoval, pomáhal tete s hygienou a pripravoval jej presné porcie jedla, lebo okrem iných chorôb mala aj tú, kedy človek poje piate cez deviate, ale nikdy sa u neho nedostaví pocit sýtosti. Jedlo musel pred ňou zamykať a ak tak neurobil, zjedla všetko, čo našla, aj surové cestoviny, cukor či múku. Dvakrát do týždňa chodila za starou paňou opatrovateľka, ale inak zostávala starostlivosť len na Róbertovi. Nebola to však celkom nezištná misia, po tetinej smrti mal dostať jej byt. Teta Hitchcock nevedomky utužovala vzťah mamy a Róberta, lebo mali na seba iba málo času, a ten im bol vzácny. Po roku teta zomrela a Róbert akoby sa narodil. Zrazu mal svoj vlastný byt, slobodu, more času na svoje koníčky, ktorým sa roky nevenoval, a množstvo možností. Chcel si dopriať všetko, po čom túžil, na čo nemal čas ani peniaze, z tohto dôvodu začal po práci jazdiť na trolejbusoch, kde na tú dobu kráľovsky platili. A Róbert jazdil každú voľnú chvíľu a po výplate nakupoval. Prvú si kúpil gitaru, potom ďalšiu, nasledovali špičkový gramofón s rádiom, drahé slúchadlá, desiatky vzácnych zahraničných elpéčiek kúpené na ilegálnej burze platní v Petržalke, bicykel, tenisová raketa, samozrejme rifle, rôzne tričká a drahé tenisky, skrátka zadovážil si vysnívanú výbavu pre dospievajúceho tínedžera. K nám chodil na sobotné obedy, k rodičom na nedeľné. A svojej aj mojej mame kupoval na rôzne príležitosti rovnaké praktické darčeky – sifónovú fľašu na sódu, tlakový hrniec, príbory z alpaky, prestieranie, misu z jenského skla. Keď sa raz mama posťažovala, že jej nikdy nekúpil osobný darček, tak na Vianoce dostala náhrdelník a náramok z jantáru. Vyzerali ako veľké žlčové kamene na krátkej a dlhej retiazke (stará mama mala na vlas rovnaké v malom zaváraninovom pohári, ale tie jej vyoperoval doktor Slabeycius v nemocnici na Bezručovej ulici pri operácii žlčníka) a stavím sa, že presne také si našla pod stromčekom aj Róbertova mama.
Prešli ďalšie tri roky, tri krátke spoločné letné dovolenky, Róbert si v lete zobral viac služieb, lebo lepšie platili, a troje Vianoce rozdelené medzi nás, rodičov a jazdu na trolejbuse, kým mama pochopila, že je len akousi súčasťou dobre organizovaného bohatého programu. Vzťah vyhasol a s ním aj mamine úsilie nájsť lásku. Až po rokoch, keď to vôbec nečakala, prišiel ON. V srdečnom veselom Deziderovi našla, čo stratila ako veľmi mladá. No keďže šťastné konce neexistujú, po pár spoločne prežitých rokoch aj ON nečakane zomrel a mama definitívne prestala hľadať. Už nebolo čo.
Zuzka Huďová
