Celé detstvo a dospievanie ma desil rozpínavý prízrak neodvratného atómového konfliktu. Podľa vtedajšej propagandy mohla neutrónová bomba, najnovší vynález imperialistov, capnúť na naše sídlisko každým dňom a dnes to môže znieť naivne, no ja som tomu verila. Počas bdelého stavu ani veľmi nie, ale v noci moje podvedomie spracovávalo pravidelne servírovanú propagandu pomocou strašných živých obrazov. Sny o jadrovom konflikte začínali vždy rovnako – spokojný spánok nič netušiacich Bratislavčanov neľútostne preruší plačlivý hlas ohromujúco silnej sirény. Vrhať sa na zem nohami od výbuchu, ako nás to učili na hodinách brannej výchovy, je zbytočné, neutrónová bomba už stihla tresnúť, zatiaľ čo obyvatelia mesta spali. V každom z týchto snov ma oslepovalo belasé svetlo a ochromoval dunivý mužský hlas, ktorý do jačavej sirény hrmel: „Občania, imperialisti zaútočili! Okamžite opustite svoje obydlia a zhromaždite sa pred atómovým krytom! Máte na to päť minút!“ Potom už sny pokračovali rôzne, no všetky do jedného boli panické. Veď skúste nepanikáriť, keď máte iba päť minút na to, aby ste si zobrali to najnutnejšie a zbehli zo siedmeho poschodia pred atómový kryt, keď ani netušíte, čo je vlastne to najnutnejšie a kde sa, hoci len približne, akýkoľvek kryt nachádza. Aby som bola spravodlivá, o jednom som vedela, ale ten bol v našej škole, čiže dvadsať minút rezkej chôdze od nášho domu. Poznala som ho z hodín brannej výchovy, niekoľkokrát do roka sme nacvičovali rýchly presun z tried práve sem. Lenže bolo jasné, že tento kryt neprichádza do úvahy, pretože učiteľka mi na moju otázku, či tu budem môcť byť s mamou, blahosklonne oznámila, že keďže moja mama pracuje v meste, pôjde do krytu tam. Všetci sme potom riešili, či sú medzi krytmi nejaké chodby, lebo aj iné deti ľúbili svojich rodičov a nevedeli si predstaviť, že možno po zvyšok života budú v kryte s neobľúbenou učiteľkou. No a nikoho, ani mňa, nenapadlo opýtať sa, že čo ak bomba padne po pracovnej dobe! Nevyslovenú otázku som potom riešila v snoch. A aj naživo…
V deviatej triede ma vôbec netešilo chodiť do školy, pretože takmer všetci spolužiaci, s ktorými som vyrastala osem rokov, sa rozpŕchli na stredné školy. Vtedy sa dalo ísť na strednú z ôsmej aj z deviatej triedy, a nás, čo sme sa ešte nehlásili ďalej, alebo nás na stredné školy neprijali, spojili do jednej triedy. Zo štyroch osmičiek sa stala veľká deviatka. Neviem ako vám, ale mne sa v puberte zdali cudzie deti nepekné, zaostalé, neprijateľné. Keď som sa s niekým zoznámila osobitne, tak tento vylučovací zákon neplatil, skupinka cudzích detí však vzbudzovala dešpekt. Keď sme napríklad išli na výchovný koncert do Reduty, stretli sme sa tam siedmaci a ôsmaci z rôznych častí Bratislavy. Tí naši mi prišli takmer všetci pekní, milí, bystrí, tí druhí pôsobili ako ich pravý opak. No a presne toto som zažívala v poplátanej deviatke. Mama ma občas, na moje neodbytné naliehanie, nechala doma, musela som však povysávať, utrieť prach, ísť po čistú bielizeň do čistiarne, čo však nebol žiaden trest, pretože ak by som nemusela chodiť do školy, bola by som to robila hoc aj každý deň! A boli aj dni, kedy si zobrala dovolenku aj mama a išli sme na výlet do lesov do Rače, alebo na Devín, prípadne sme spolu ležali v posteli a počúvali rádio, čítali si, rozprávali sa.
Bol piatok a spolu s mamou sme sa ulievali. Ležali sme v posteli, kŕmili sme sa obloženými chlebíčkami, ktoré som nám ako výkupné za neprítomnosť v škole pripravila ja, a čítali sme si časopisy. Mama odoberala 100+1 zahraničných zaujímavostí, Módu, Život a z práce nosila domov Svet socializmu. Práve som bola začítaná do článku o Zmluve SALT II medzi USA a ZSSR, v ktorej sa obmedzil počet nosičov jadrových zbraní a bômb, keď príjemné ospalé ticho prerušila naliehavá siréna. Presne tá istá siréna, ktorá ma mátala v mojich snoch. Naliehavá a uši trhajúca siréna, pretože jej amplión, trubač či ako sa to volá, bol umiestnený priamo nad maminou spálňou. Bývali sme na najvyššom poschodí priamo pod strechou a verte, že u nás sa siréna ozývala úplne inak ako na prízemí. Hrozivejšie, desivejšie. Keby bolo pravé poludnie, bola by som pokojná, pretože to mohla byť skúška ozvučenia hlásičov civilnej obrany. Lenže čo by to tak asi mohlo byť o štvrť na jedenásť? Vydesene som vybehla z postele a vyzrela som von oknom.
„Na Gagarinke stoja autá, vôbec sa nehýbu! Mami, musíme ísť okamžite do krytu!“ snažila som sa zvládnuť situáciu lepšie ako vo svojich snoch. Podľa toho, čo sme sa učili na brannej výchove, výbuch neutrónovej bomby zmagnetizuje prístroje tak, že napríklad automobily nemôžu pokračovať v jazde. Navyše všeobecné ohrozenie obyvateľstva sa oznamuje výstražným kolísavým tónom sirén, čo práve teraz je, tiahlym zvukom vlakových píšťal, tie predsa tiež úplne zreteľne počujem zo železnice v Prievoze, a zvonením kostolných zvonov, ktoré počuje aj mama. Nikto síce nehovorí, že máme päť minút na opustenie bytu, ale zo snov som vedela svoje. Behom chvíle som presvedčila mamu, že už je TO tu, a keďže z brannej výchovy som mala samé jednotky a v novinách som čítala najmä články o jadrovej vojne, neodporovala mi. Vbehla do kuchyne, bezmyšlienkovite otvorila chladničku, vytiahla dve klobásy, fľašku piva, zo záchoda zobrala toaletný papier a čakala na moje povely. Schmatla som paplón, deku, lekárničku a takto vyzbrojené sme v nočných košeliach utekali dolu schodmi, pretože, a mňa to vôbec neprekvapilo, výťah tiež nešiel. Dolu pri schránkach sme sa rozhodli zazvoniť u suseda Adamicu, invalidného dôchodcu, ktorý zle chodil, zle počul a býval na prízemí. V tejto chvíli mal vďaka svojim mnohým hendikepom nad nami prevahu, bol v absolútnej pohode a nechápal, prečo jeho milé susedy zo siedmeho poschodia zvonia u neho v nočných košeliach s paplónom a pivom pod pazuchou.
„Pán Adamica, neviete, kde je kryt?!“ vyhŕkla som na inokedy prehliadaného suseda, ktorý stále nechápal, že sa deje niečo výnimočné.
„Kryt? No niečo ako kryt tu máme, tuto dole, pod schránkami, tie zelené plechové dvere, ale tam v živote nikto nebol,“ odpovedal poslušne. Hádka medzi tromi pármi očí bola taká blesková, že pán Adamica hneď dodal:
„Chcete ho vidieť? Ja mám na starosti kľúč, lebo som stále doma.“ Zvesil kľúče z háčika na drevenej vešiakovej stene a povzbudivo sa na nás usmial. V duchu som sa tešila, že sme prvé, a teda si môžeme vybrať dobré miesto. Pán Adamica s nami dokrivkal k dverám, ktoré som si nikdy predtým nevšimla. Sťažka odomkol a rukou nám pokynul, že môžeme vojsť. Ovanul nás plesnivý zemitý pach. Tma, pavučiny a koniec sirén prebrali mamu z tichej paniky.
„No neviem,“ konečne zobrala mama situáciu do svojich rúk, „idem ešte zavolať Vaškovi, veď ten musí vedieť, čo sa deje.“ Naučeným automatickým pohybom stisla gombík na výťahu a v tej chvíli sme sa na seba prekvapene pozreli.
„Veď ten výťah ide!“ zvolala mama s takmer veselou výčitkou v hlase. Veselá, neveselá, podľa mňa bola nepatričná, ja som mala zo snov svoje odžité. Po telefonáte s dlhoročným známym, ktorý bol majorom, neviem, možno aj vyššou šaržou u pohraničnej stráže, sa dozvedela, že nič zásadné sa nedeje, že ide určite o nejakú miestnu záležitosť a najskôr sa pokazila siréna. Jeho slová sa napokon potvrdili. Naozaj sa pokazil poplašný hlásič nad naším bytom. No a ako na potvoru, v tej istej chvíli bol aj pohreb a zvony prievozského kostola bili o dušu, aj vlak v diaľke v tej chvíli pískal, ale nič mimoriadne v tom nebolo, asi len varoval niekoho, čo práve prechádzal cez koľaje. A prečo stáli v oboch smeroch autá na Gagarinovej ulici pod našimi oknami? To som sa dodnes nedozvedela. Ten strach, tá panika, tie však vo mne navždy zostali. Síce pochované, ale zaživa.
DREVO
Moji rodičia milovali šport. Mama závodne šermovala a otec robil rekreačne kulturistiku a rôzne bojové umenia. A ja som bola drevo. Absolútny športový antitalent. Keď som dostala korčule, už po piatich minútach na ľade som si zlomila nohu, ledva som si navliekla kolieskové korčule, zlomila som si ruku. Pri skoku do bazéna som si rozbila hlavu, v pionierskom tábore som si pri tancovaní (!) zlomila ruku. Na chirurgii som mala hrubú kartu a sestričky ma poznali po mene. Žiaľ, všetci učitelia telocviku, ktorých som zažila, boli totálne netolerantní k jedincom ako ja, pretože sme im kazili dobre fungujúci stroj. A dávali mi to tvrdo pocítiť. Ostatné spolužiačky sa ulievali, zabúdali si úbor, vyhovárali sa na svalovicu a neskôr na iné problémy, veď viete, ale keďže sa vždy raz-dva vyšplhali na lane aj na tyči, hodili kriketovou loptičkou zakaždým oveľa ďalej, ako vyžadovali ministerské či aké tabulky, a volejbal s basketbalom im nerobil problémy, mali z telocviku jednotku. Niektoré sólovú. Ja, hoci som sa do omdletia snažila, som mala z telocviku najlepšiu dvojku. Keď mi prvýkrát hrozila trojka z telocviku, strašne som to prežívala. Myslela som, že sa zbláznim. S trojkou nebudem mať na vysvedčení vyznamenanie a môžem zabudnúť na to, že sa dostanem na gymnázium. Ale telocvikárka Srnečková nechcela ustúpiť.
Vtedy sme celý polrok cvičili gymnastiku a moja mama nechápala, čo na tom môžem nevedieť. Ona ako dievča trávila všetok voľný čas v telocvični, ja som najradšej ležala na gauči s knihou v rukách a so sladkými orieškami na bruchu. Týždeň pred klasifikačnou poradou nám Srnečková sľúbila, že si môžeme zlepšiť známky vlastnou gymnastickou zostavou. Vlastná gymnastická zostava! Znelo to ako rajská hudba, pretože som síce bola drevo, ale maximálne ohybné, a tak som sa tešila, že vyznamenanie bude. Doma som s maminou pomocou nacvičila niekoľko gymnastických prvkov – váhu, šnúru, sviečku, kotúľ vzad, nohu za hlavu, druhú nohu za hlavu. Vlastne som si pripravila čosi jako vystúpenie gumenej ženy, za čo mi na tlieskali aj chalani. Lenže Srnečkovú som neočarila. S úškľabkom sa na mňa pozrela a udrela ma vetou: „Nosíková, aj keď si obe nohy strčíš do uší, z tejto zostavy máš päťku!“ Spolužiaci protestovali, že je to nespravodlivé, ale chladná žena v teplákových nohaviciach vytiahnutých vysoko nad pupok bola neoblomná. Napokon povolila (aspoň v tej chvíli to tak vyzeralo) a povedala, že mi dá dvojku, ak sa vyšplhám aspoň dva metre na lane. A odišla do kabinetu. Vraj keď to budem vedieť, máme ju zavolať. Dievčatá zostali so mnou pri lane a rozhodli sa ma na to lano za každú cenu dostať. Jedna to lano držala, druhá mi dávala rabaka, tretia mi ukazovala, ako sa mám zakvačiť nohami. Asi na stýkrát som konečne ako-tak visela na lane, ale ešte ma bolo treba posunúť vyššie. No len čo som preložila ruky, už som capla na žinenku. Baby ma horko-ťažko vytrepali znova na lano, znova som capla, znova ma vytrepali a napokon po dlhom trápení sme sa, teda ma, spoločne posunuli asi dva metre nad zem. „Drž sa, bežíme po Srnečku!“ kričala Hana Valachová s Helenou Funkelovou. Snažila som sa vydržať, no strašne dlho sa nevracali. Kabinet bol ďaleko. Sily ma opúšťali, dievčatá ma však stále vzrušene povzbudzovali: „Zuzi, drž sa, vydržíš to, vydržíííš!“ Keď prišla učiteľka, ležala som so spálenými dlaňami na žinenke. Z telocviku som dostala trojku. Sólovú.
Zuzka Huďová
