Z poviedkovej knižky Zuzka klamárka
Raz mi kamarátka Tamara vravela, že si pamätá veľa zážitkov z raného detstva, dokonca z bábätkovských čias. Vraj si spomína, že si ako malé bábätko jazykom nahmatala na podnebí čudné zvrásňovanie, ktoré tam dovtedy nebolo. Neviem koľko mala mesiacov či týždňov, neviem ani, kedy sa bábätku začína vrásniť podnebie, ale Tamara tvrdí, že stopercentne vie, že predtým bolo dokonale hladučké a mäkké. Keď si vtedy prešla jazýčkom po zjazvených hrbolčekoch, preľakla sa a nahlas rozplakala. A o pár dní nato si rovnakým spôsobom nahmatala na ďasne kopček, z ktorého sa neskôr prerezal zub.
Pamätá si aj na to, ako sa ju ocko bál okúpať. Vždy ju kúpavala mama, ale tentokrát zrejme niekde bola alebo niečo robila, skrátka večerné kúpanie malého bábätka vyšlo na neho. Tamara si pamätá na veľký kuchynský stôl, na ktorom je rozložená deka, na nej vanička s vodou a vedľa nej leží ona. Maličká, nahá. Ocko ju bojazlivo drží a bezradne pozerá raz na ňu, raz na vaničku. Odvahu preniesť bábätko do vaničky nenabral, a tak sa rozhodol poumývať ho malým froté uteráčikom. Tamara sa ho vraj snažila povzbudzovať očami a úsmevmi, veľmi sa chcela ponoriť do príjemne teplej vody, ocko však jemné signály nepochopil. Neviem, či existuje viac ľudí s takýmito skorými spomienkami, nemám však dôvod Tamare neveriť. Tiež si pamätám veľa vecí z detstva, hoci moje spomienky ožívajú o čosi neskôr, a som za to vďačná.
V prvej triede na základnej škole ma nadchlo veľa vecí, napríklad aj možnosť zapísať sa do nejakého krúžku. Očaril ma šachový. Ten názov znel tak orientálne, myslela som si, že ide o akýsi kúzelnícky krúžok, kde nás bude indický fakír alebo nejaký podobný mág v turbane učiť ležať na klincoch, hltať oheň a iné kúzla. Slovo šach som matne poznala z rozprávok a vôbec som netušila, že existuje hra s takýmto názvom. Do krúžku sa prihlásilo 30 chlapcov z celej školy, ja som bola jediné dievča. Aj z našej triedy som bola jediná a tiež jediná som bola úplne mimo.
Na krúžok som meškala, a keď som prišla, vyjavene som pozerala na dvojice chlapcov, ktorí sedeli v laviciach za šachovnicami, mlčali a uprene pozerali na štvorčekové doštičky s čiernobielymi figúrkami. Aspoň tak to vyzeralo. Staručká učiteľka, ktorá bola vedúcou krúžku, ma radostne privítala:
„Konečne tu máme aj dievčenskú šampiónku, zatlieskajme jej!“ Chlapci mi rezervovane zatlieskali a nedôverčivo si ma obzerali.
„Môžem si s tebou zahrať?“ opýtal sa pehavý okuliarnatý tretiak, ktorého meno si nepamätám, lebo nasledujúce udalosti mi ho vytesnili z pamäti. Nič som nevravela, len som horúčkovito rozmýšľala, ako z toho vycúvať. Pehavý sa postavil k voľnej lavici, na ktorej bola rozložená šachovnica a tiež nejaké drevené hodiny pripomínajúce barometer starého otca.
„Biele, čierne?“ opýtal sa pehavý a natrčil predo mňa zovreté päste.
„Biele,“ povedala som a pehavý sa zasmial. Myslel si, že žartujem.
„No tak, vyber!“ prehadzoval ruky do kríža. Došlo mi, že zrejme mám vybrať niektorú päsť a tá zrejme určí či biele, alebo čierne. Len som nevedela čo. Nesmelo som sa dotkla jeho ruky, on otvoril päsť a v nej bola čierna figúrka pešiaka. Pehavý si sadol, otočil šachovnicu, posunul na nej bieleho pešiaka, buchol po hodinách a pozrel na mňa. Keďže pri ostatných šachovniciach chalani sedeli, mlčali a búchali po hodinách, povedala som si, že nič nepokazím, ak budem robiť presne to isté. Hľadela som teda na šachovnicu a po chvíli som tresla po hodinách.
„Nepotiahla si!“ zlostil sa pehavý. Tak som teda chytila jednu figúrku a položila ju na voľné políčko.
„Kôň chodí do elka!“ hneval sa pehavý, až sa spotil. „Súdružka,“ otočil sa smerom k učiteľke, „súdružka učiteľka, ona to nevie hrať!“
Mala som pocit, že všetky oči hľadia len na mňa, a v tej chvíli som pochopila podstatu toho, čo znamená ticho, v ktorom počuť lietať muchu. Zanovito som však v tejto scénke pokračovala, namiesto toho, aby som sa sa vyparila, alebo aspoň rýchlo ušla.
„Viem to hrať, viem! Pomýlila som sa!“
„Pchá, to určite!“ zasyčal pehavý a odišiel. Sedela som sama za šachovnicou, vytrvalo som na ňu hľadela, do hlavy sa mi hrnula krv a do očí slzy.
„Ešte si nikdy nehrala šach?“ prihovorila sa mi mäkko a hlavne ticho učiteľka. Nebola som schopná zdvihnúť zrak ani vydať nejakú hlásku, iba som pokrútila hlavou.
„Vieš, my začiatočníkov neberieme, ale keď sa niečo naučíš, tak príď. Budeme sa tešiť,“ pohladila ma po vlasoch a ja som sa na nohách ako z tvarohu vysúkala z triedy. Zvláštne je, že nikto z tých chlapcov sa mi neskôr neposmieval, ani pehavý, dokonca ani chýr o mojom bleskovom pôsobení v šachovom krúžku sa nekonal. Akoby nič. Vždy budú existovať učiteľky, ktoré presne vedia, čo a kedy majú žiakom povedať.
JAZÝČKOVÁ
V sedemdesiatych rokoch nás bolo v Bratislave toľko detí, že sme museli chodiť do školy na zmeny. Striedali sme sa s druhou polovicou školy, lebo nám nestačili triedy. Tak si to pamätám, ale možno bola príčina iná. Každopádne, v prvej aj druhej triede sme mali jeden týždeň dopoludnia vyučovanie a popoludní družinu, druhý týždeň to bolo naopak. Ak bol ten normálny týždeň, tak sme si po vyučovaní urobili v družine úlohy, išli sme na krúžky a postupne nás zostalo v triede len pár detí, s ktorými učiteľka ľahko vydržala do piatej. Lenže obrátený týždeň obracal naruby všetko. Aj nervy družinárskych učiteliek. Doobeda sme boli v triede všetci do nohy a učiteľky vôbec nevedeli, čo majú s tou kopou detí robiť, ako nám vyplniť čas, aby sme sa neunavili a boli sme ako-tak čulí aj poobede na vyučovaní. A tak sme sa väčšinou len hrali. Najčastejšie organizované spoločenské hry, v ktorých sme figúrkami boli my. Často sme hrávali Pán kráľ stratil korunku. Učiteľka každému pridelila nejaké číslo a potom rozohrala hru: „Pán kráľ stratil korunku a má ju číslo sedem!“ No a ten, čo bol číslo sedem, musel povedať: „Ja ju nemám, ja ju nemám, má ju číslo…“ A vybral si niektoré číslo. A tak dookola. Kto neskoro zareagoval, zakoktal sa, alebo dlho rozmýšľal nad tým, aké číslo povie, vypadol. Čísla sa míňali a kto zostal posledný, vyhral. Keď som neskôr bola v pionierskom tábore, tam sme hrali to isté, len v inej verzii – z kráľa bol pionier a z korunky pionierska šatka. V družine sme hrávali aj Človeče, nehnevaj sa!, lodičky, piškvorky, kreslili sme si, niekedy nám učiteľka čítala rozprávky a niekedy nám prikázala, aby sme nerobili hluk a vytratila sa z triedy. Predtým však vybrala niektorého žiaka, aby zapisoval tých, čo budú vyrušovať. Vedela vôbec, že práve týmto momentom otvorila nemilosrdný čierny trh? Novopečený dozorca zapisoval odušu a zapísaní sa predháňali ponukami výkupného. Kto nemal čo ponúknuť, zostal na zozname a väčšinou dostal od učiteľky poznámku do žiackej knižky. Tak. V prvej triede počas jednej takejto „voľnej zábavy“ ma Vlado Kozák zavolal pod stôl, že mi chce niečo ukázať. Zliezla som k nemu a on, že či viem, čo je to jazýčková?
„Neviem,“ povedala som pravdu a cítila som sa trápne ako vždy, keď mi niekto prezradil čosi tajné zo sveta dospelých.
„A chceš vedieť?“ pozeral na mňa Vlado spoza okrúhlych okuliarov.
„Možno,“ prikývla som neisto. Vedela som, že to asi nebude na jedenie, ale bola som zvedavá.
„Vyplaz jazyk,“ povedal a čakal, čo urobím. Vyplazila som jazyk a on, že mám zatvoriť oči. Tak som ich zavrela a zrazu som na jazyku zacítila niečo studené, mokré, klzké. Vlado mi oblizol jazyk.
„Aké to bolo?“ opýtal sa priam nadšene.
„Šteklilo to…“
„A teraz ty mne,“ vyplazil jazyk a čakal. „No ták, oblizni mi ho!“ Nesmelo som sa k nemu nahla.
„Čo tam robíte?!“ zohla sa k nám pod stôl prísna tvár družinárky.
„Nič,“ snažili sme sa vyzerať, že naozaj nič, tušiac, že sme prekročili nejaké tabu.
„Olizovali sa, videl som ich!“ urazene nás udal Ivan Sečko.
„Prečo sa olizujete, čo ste mačky?“ nechápala učiteľka pravú podstatu udania. Ivan sa na mňa celý deň mračil. Keď sme išli zo školy, tak sa ma opýtal, koho mám radšej. Či jeho, alebo Vlada? Povedala som, že jeho, ale stále sa hneval.
„Vyplaz jazyk,“ rozhodla som sa ukončiť zbytočný spor. Ivan vyplazil konček jazyka.
„Viac!“
Vysunul ho ešte o kúsok a ja som mu ho oblizla.
„Fúj, to je nechutné,“ povedal Ivan, ale už sa nehneval. To ho chytilo až o dva-tri roky neskôr, keď sa nám obom chalani vysmievali, že sme frajeri, a na tabuľu napísali obrovskými písmenami Zuza + Ivan = VLPP. Nevedela som, čo je VLPP, ale aj mňa hnevalo to Zuza + Ivan, lebo Ivan bol iba kamarát. Mne sa naozaj páčil Robo Merta. Nechcela som, aby si Robo myslel, že som zadaná alebo tak. Lenže Ivan mi veľmi nepomáhal, mlátil sa s chalanmi a mňa ostentatívne buchnátoval, čo bolo pre ostatných jasným dôkazom, že sme fakt frajeri. Doma som sa mamy pýtala, že čo to je VLPP. Tiež nevedela. No mala som sa to dozvedieť už zakrátko.
V sobotu sme sa išli s Jankou Jelačičovou korčuľovať. Keď prišli mrazy, chlapi z nášho paneláka v noci popolievali ihrisko pred domom, ktoré do rána zamrzlo a všetci sme mali pár týždňov pod oknami klzisko zadarmo. Teda iba vtedy, keď chlapi nehrali hokej. A v sobotu doobeda nikdy nehrali, lebo museli pomáhať ženám pri nákupoch, vysávať, zaniesť posteľnú bielizeň do čistiarne, vyprášiť koberce. Sedeli sme s Jankou na lavičke a zaväzovali si korčule, keď ku mne dokorčuľoval nejaký chlapec, ktorého som nikdy predtým nevidela, a začal vykrikovať, že Nosíková a Sečko sú milenci.
„Veľká láska posteľ praská!“
„Si blbý?“ pozerala som naňho bojovne. A Janka mi povedala, že to je Vlado Kroner z ich vchodu.
„A odkiaľ ma pozná?“
„Veď chodí do našej školy! Do druhej cé.“ Takže o rok mladší?!
„VLPP, milenka, VLPP, milenka!“ vykrikoval zasran a mne to v tej chvíli došlo. VLPP a veľká láska posteľ praská je to isté! Prišla som k nemu a strčila doňho. Zatackal sa a capol na zadok. Asi sa udrel, lebo sa rozplakal. „To sa povie!“ hrozil mi päsťou. Bolo mi ho aj trochu ľúto, ale hlavne som sa bála, že to fakt nažaluje mojej mame alebo jeho mame či otcovi, skrátka nejakému dospelému a dostanem pár faciek. Vtedy sme mali pred dospelými rešpekt, nikto sa nepozeral na nejaké psychologické výskumy, keď si niekto zaslúžil, tak aj dostal a basta.
„Nemal si sa začínať,“ pomohla mi Janka.
„Kravy!“ zakričal a utekal preč.
„Somár!“
O pár rokov z nás mali byť dobrí kamaráti. To sme však v tej chvíli ani len netušili.
(Pokračovanie o týždeň)
Zuzka Huďová
