Stará mama robila neskutočne dobrú štrúdľu. Nielenže vynikajúco chutila, úžasná bola už atmosféra počas jej prípravy. Vždy som sa tešila, keď som mohla sledovať zázrak jej zrodenia. Obrad pečenia začínal tým, že si stará mama obliekla kuchynskú šatovú zásteru, hoci na tom v podstate nič výnimočné nebolo, pretože vždy varila, piekla, upratovala a šila v nejakej šatovej zástere, ktorých mala v obrovskej skrini z ořechového dreva statočnú zásobu. Akonáhle však mala vytiahnuť päty z bytu, hoc išla len dole do pekárne, tak sa vyčesala a vymódila, pričom doma nosila iba dva typy oblečenia – šatovú zásteru na gombičky a bavlnenú nočnú košeľu.
Drevený kuchynský stôl vydrhla cirokovou kefou, vyumývala ho, na kredenc pekne do radu ako vojakov poukladala rôzne mlynčeky, misky, vajcia, mak, orechy, škoricu, cukor, múku, strúhanku, ktorú volala prézle, maslo a jabĺčka. Jabĺčka dlho vyberala v špajzi a pritom hundrala na starého otca. „Kukny, Zuzinko, samé načaté donésel. To robí zakaždým. Čo sa mu pjekné any neurodzá?“ frflala a jabĺčka s rôznymi chybičkami krásy prekladala z prúteného košíka do bielej keramickej misky s ružovými kvietkami. „Ále, urodzá sa mu, urodzá, lenže tí fajnové nosí tej novéj. A očuj, jak ona vyzírá, tys ju vidzela, né?“ pýtala sa zatvárajúc špajzu. Vôbec som nevidela novú ženu starého otca, teda až oveľa rokov neskôr a nechápala som, čo na nej starý otec videl. Bola obrovská, mäkká, s veľkým účesom a… nebola to stará mama. Aj tak to jeho nové manželstvo bolo zvláštne, voľné chvíle trávil na svojej záhrade, u dcéry Boženky, u nás na sídlisku, alebo u starej mamy. Roky som si myslela, že si tú ženu vymýšľa, aby starú mamu hneval.
„Ale já mu povím, ked zase dójde, že nescem any jeho nepodarené jabĺčka, any jeho kyselé víno, a any jeho náščevy!“ Nikdy mu to nepovedala. Vždy sa tešila, keď prišiel, aj keď to nedávala najavo. Iba oni dvaja chápali, ako to vlastne medzi nimi je. Ohovorené pehaté jabĺčka stará mama očistila a nakrájala na takmer rovnaké drobné ploché fliačky. Mak pomlela na striebornom mlynčeku s drevenou kľukou (viem, že nebo strieborný, ale presne tak vznešene vyzeral) a orechy prelisovala valčekom na cesto. Potom zamiesila cesto a ja som sa najviac tešila, kedy ho začne ťapkať a naťahovať na stole. Lenže cestu ešte dopriala čas. Nechala ho oddychovať pod teplou miskou a medzitým uvarila normálny obed na ten deň. Až potom dala na stôl biely štrúdľový obrus, poriadne ho pomúčila a položila naň cesto. Rozdelila ho na tri časti, pohnietila ich, pomojkala, jeden bochník nechala uprostred stola a dva odložila bokom. Postupne z každého bochníka vyvaľkala tenký plát, pod ktorý opatrne podkladala ruky a prstami cesto rozťahovala na ešte tenšie, ešte tenšie a ešte tenšie, pozdĺž celého obrusa. Ak sa cesto niekde roztrhlo, dala naň cestovú záplatu, ktorú získala z odrezkov z prevísajúceho cesta. Vône škorice, maku, orechov, cukru a jabĺčok sa prizerali, postupne sa skamarátili a v kuchyni to sladko opojne voňalo. Stará mama poodrezávala okraje cesta, ktoré pretŕčali cez obrus, a začala štrúdľu plniť. Ničím nešetrila, robila to nenáhlivo, s láskou, možno práve preto bola jej štrúdľa taká dobrá. Mňa však na tom pečení tešilo čosi iné. Stará mama bola kedysi pekná, urastená, pevná, po bratislavsky povedané „molige“ žena, skrátka baba krv a mlieko, ale vekom tých veľkých telesných dostatkov ubúdalo a roky s ňou spravili čosi, čo sa mi páčilo. Z ramien, ktoré boli kedysi bacuľaté, vyseli starenke také jemné vechtíky kože. Keď vaľkala cesto, vechtíky sa pravidelne natriasali a ja som sa ich práve vtedy rada dotýkala. Boli studené, príjemne chladili, lenže boli kúskom tela, za ktoré sa už stará mama hanbila. „Zuzko, prestaň, nerob to,“ hnevala sa. „Ale čo robím? Ja ťa ľúbim,“ láskala som sa s tými ovisnutými kožami a bola som šťastná. Je zvláštne, čo všeličo nám dokáže v detstve požičať pocit bezpečia.
ELENKA
Starú mamu občas navštevovala teta Elenka, ktorá bývala o poschodie vyššie v jednoizbovom byte, dosť veľkom na to, aby mohol byť v kuchyni diván a v izbe klavír. Vďaka večne zatiahnutým závesom pôsobil tento byt tmavo a smutne. Voňal levanduľou a bezútešnosťou. Elenka bola maličká, zhrbená, nie veľmi pekná stará dievka, ktorá všetku lásku venovala bratovi a jeho dcére Adriene. K malému dôchodku si privyrábala vyšívaním obrusov a strážením detí. Vystriedali sme sa tam všetky z našej rodiny. Najmä keď sme boli choré, alebo keď bolo treba vybaviť niečo niekde bez detí. Chodili sme tam nerady, ja som bola presvedčená, že teta Elenka je bosorka, ktorá len šikovne schováva metlu. Napokon, istý čas mala čierneho kocúra, takže indície tu boli. K tomu ten piskľavý hlas a ťažko utajovaná lakomosť. Mama mi síce vysvetľovala, že je len šetrná, pretože musí vyjsť z mála peňazí, ale ja si aj tak myslím, že bola skúpa. Každopádne som u nej nikdy nesmela nič zjesť, okrem toho, čo som si priniesla, ani len hašlerku mi nedala. Variť nevedela, ale to v podstate nebol žiadny problém, pretože v suteréne domu bola diétna reštaurácia a Elenke stačilo zbehnúť dole v papučiach. Každý deň pred dvanástou podala ruke v okienku trojposchodový plechový obedárik a tá jej nabrala do jednej misky polievku („Poprosím vás, trochu viac“), do druhej ryžu („Môžete ešte trošku?“) a do tretej nejaké mäso („Určite je hovädzie?“). Elenka doma tú jednu porciu starostlivo rozdelila do troch hlbokých a troch plytkých tanierov a o chvíľu už zvonila Adrienka s otcom. Roky chodili k Elenke na obed, každý deň, vždy v tú istú hodinu, takmer na minútu presne. Tá jedna porcia z diétnej reštaurácie im zázračne stačila. Hoci, Elenke asi ani nie. Vždy neomylne zazvonila s nejakou neodkladnou otázkou práve vtedy, keď stará mama piekla štrúdľu, buchty či šišky. Žiadne nezmeškala.
„Ešte vám naložím, Elenka?“ pýtala sa stará mama a žmurkala na mňa. Odjakživa si s Elenkou vykali, hoci si vedeli prezradiť také intímne veci, ktoré si podľa mňa tykanie priam pýtajú. Ale ony boli stará škola.
„Pani Rózka, ako to, že tá vaša štrúdľa je vždy taká dobrá? Mne taká nikdy nevyjde,“ zaliečala sa Elenka piskľavým hlasom s počuteľným maďarským prízvukom a podala starej mame tanier na druhú porciu.
„To preto, že do ní dám šecko, čo tam ít mosí. To víte, štrúdlu neošálite,“ zasmiala sa stará mama. Elenka len prikyvovala čiernou kučeravou hlavou, na ktorej sa jej tvorili
malé lysinky, a slastne žula. Potom si pozbierala omrvinky z háčkovanej vesty a spokojne sýta sa pobrala hore k sebe. Levanduľový byt mala poprikrývaný štrikovanými prehozmi, vyšívanými obrusmi a háčkovanými dečkami. Pod divánom schovávala veľkú škatuľu s bavlnkami, ktorú pravidelne dopĺňala. Zháňanie bavlniek s tetou Elenkou sme všetky deti z rodiny svorne neznášali. Ona to volala, že ideme na prechádzku, ale NEBOLA TO PRAVDA. Prechádzka vyzerala tak, že malá zhrbená Elenka neuveriteľne rýchlo cupitala a decko, ktoré práve varovala, za ňou povievalo ako balón. Žiadne mrnčanie ju neprinútilo zľaviť z rýchlosti alebo vynechať niektorú textilnú galantériu v starom meste. Ak bolo dieťa smädné, muselo vydržať domov. A ak bolo ufňukané, malo po paráde, lebo Elenka mu nedovolila hrať sa s Adrieniným legom. Vlastne to nedovolila takmer nikdy nikomu, iba za výnimočne dobré chovanie. Ja som sa s ním hrala raz. A aj to po mňa prišla mama v ten deň o pol hodinu skôr. Keď sme so sesternicami podrástli, tetu Elenku sme si cynicky a neľútostne doberali. Dospelí ju však mali celkom radi, bola takým netradičným zjavením.
Na jednej našej rodinnej oslave (stará mama piekla štrúdľu a Elenka sa neomylne zjavila) sa opila z vaječného koňaku. No, opila sa… Moja mama s tetou Ruženkou jej štedro nalievali a pár nepočítaných štamperlíkov spravilo v malom tele svoje. Elenka sa nečakane rozrozprávala a so smiechom nám prezrádzala pikantné kliebetky o ľuďoch zo starého mesta. Napríklad o istom známom lekárnikovi, od ktorého odišla žena.
„Viete, ani sa jej nečudujem, on vraj totiž nemôže vnútorne ublížiť,“ vravela stíšeným hlasom a klipkala veľavýznamne očami. Mama s Ruženkou sa tvárili, že nechápu, o čo ide.
„Ako nemôže vnútorne ublížiť? Veď to je dobré, že neubližuje, nie?“ dráždili chuderku, až tá napokon buchla pohárikom o stôl a prstom ukázala na ženy, nech dajú hlavy bližšie.
„Dámy, on nemôže vnútorne ublížiť,“ poobzerala sa, či tam náhodou lekárnik niekde nestojí, „nemôže vnútorne ublížiť, lebo… ho má …malý!“ Mala som pocit, že ešte aj Elenkine lysynky sa zhrozili, ale všetci ostatní sa váľali od smiechu. Večierok prezradil množstvo ďalších pikantérií a keď už Elenka začala driemať, mama s Ruženkou ju vytrepali o poschodie vyššie, uložili ju na diván, prikryli háčkovanou farebnou dekou a na stôl jej položili zvyšok vaječného koňaku. Ráno mala asi ťažké. Už nikdy si nedala naliať nič, okrem vody a čaju.
Zuzka Huďová
