Z detstva mi najkrajšie voňajú chvíle u tety Teričky a uja Ferina. Ferin bol ockov starší brat a Terička jeho žena. Teričku jej mama asi nechcela a vraj až do šiestich rokov ju často zatvárala do pivnice, kde jej nosila iba jesť a piť. Studená pivnica zanechala stopy na Teričkinom zdraví – mala chronický zápal obličiek a množstvo ďalších chorôb. Odkedy si pamätám, bola na invalidnom dôchodku. Psychicky však bola na tom prekvapujúco až veľmi dobre. Stále veselá, plná energie a neskutočne milovala deti. A ony ju. Keď Terička navždy odišla, oplakávalo ju pol dediny.
Terička s Ferinom bývali v dedinke na Záhorí. Cestovali sme tam vlakom a kúsok pred cieľom sme prestupovali na malú motorovú lokálku. V časoch môjho detstva boli v tejto lokálke drevené lavice a fajčenie vnútri bolo úplne bežné. Robotníci v prešívaných kabátoch vracajúci sa zo šichty fajčili a debatovali, úradníci v klobúkoch čítali noviny, ženy si ukazovali, čo kúpili v Zohore či Bratislave. A my so starou mamou sme jedli. Na cestu vždy pripravila špeciálne vlakové menu – štyri čerstvé žemle a dvadsať deka parízera, čo bola taká lepšia jemná saláma. Len čo sme sa usadili, stará mama rozložila žemle na lavici a nakrájala k nim dve šťavnaté paradajky. Z ružovej vreckovky vybalila bielu soľničku a všetko ešte jemne posolila. Jedli sme a pozorovali cez okno krajinu. Scenár cesty bol vždy navlas rovnaký. Žemle, parízer, paradajky, biela soľnička a na záver plnené mentolové cukríky Klokanky. Bol to náš rituál, štartér k pohode u Teričky. Len čo sme vystúpili z vlaku, stará mama už klebetila s miestnymi ženičkami. „A to je čia?“ pýtali sa starej mamy a hlavou ukazovali na mňa. Ona s bolesťou v hlase odpovedala: „Jožkova.“
„Celý Jožka, celý Jožka,“ vraveli tecinky nahlas a potichu si šepkali: „To je ten, co jí ho zabiui.“ Celý Jožka bol môj ocko a naozaj ho zabili. V jednej hlúpej pouličnej bitke. A keďže „sem byua siroteček“, tak som mala dvere všade otvorené, čo som aj náležite využívala. Tam som sa napchávala marhuľovými knedličkami, inde zase kukuricou, ktorú na Záhorí volajú turošina, niekde som sa chodila len tak pohrať s mačiatkami alebo predvádzať svoje spevácke čísla. Patrila som k obľúbeným návštevám, lebo som všetko vyklebetila, dokonca som aj čo-to pridala, aby mal príbeh tú správnu šťavu, a tecinky to milovali. A nechala som sa nahovoriť na všetko. Neodvrávala som dospelým, bola som tak naučená. Ferin by mi bol splnil všetko na svete, možno preto, že vo mne videl svojho nešťastného brata. No a moja poddajnosť a Ferinova ľútosť prišli často vhod Teričke. Ferin totiž strašne pil. Ako dúha. Väčšinou si to z roboty namieril rovno do šenku a tam sedel a sedel. A sedel. „Zuzko, dzi sa kuknút do šénku, či tam nesedzí strýco,“ vtlačila mi Terička do ruky korunu na malinovku. „A ak tam bude, nech honem ide dóm! S tebú on isto pójde.“ Vždy som bola veľmi hrdá, keď ma dospelí poverili nejakou dôležitou úlohou a táto bola navyše aj dobrodružná. Cesta do šenku viedla okolo starých hlinených domov, z ktorých ani jeden nemal okná do ulice a keď sa zotmelo, tak na tom kúsku úplne dočierna. Z diaľky blikali okná šenku a doliehala sem aj vrava rozjarených chlapov, ale to bolo v diaľke. A ja som bola strachopud. Áno, ale s fantáziou! Predstavovala som si, že som Červená Čiapočka a svetlá v diaľke sú chalúpka starej mamy. A keď to nepomohlo, rozbehla som sa a v plnej rýchlosti som vletela do šenku. Ferin sedel za „svojím“ stolom a vždy tam mal nejakého kamaráta, ktorému smutno oznámil, že som Jožkova a ten mi z ľútosti kúpil čokoládu alebo kávenku. Odovzdala som odkaz, Ferin poslušne dopil pivo a spolu sme sa vybrali domov. Ferin tackavo, ja skackavo. Celá šťastná, že tmavou uličkou už nepôjdem sama, som rapotala zážitky z celého dňa.
Doma Terička nahnala Ferina do postele a mňa poslala, nech mu pomasírujem čelo Pamelou. Pamela bola biela mentolová masť, z ktorej ma vždy štípali ruky. Ferin sa blažene usmieval a užíval si klopkanie detských prštekov po opálenom čele. Po chvíli zaspal a ja som sa potichu vykradla zo spálne. „Zaspau?“ šepla Terička. Prikývla som. „Šak dočkáj, jak já ci zítra naložím! Sviňo ožralá!“ hrozila Terička päsťou smerom k spálni. Nechápala som, prečo sa tak hnevá, veď nič také neurobil. Nuž ale áno, väčšinu týždňa bol pod parou. A jeho závislosť a nekonečnú dobrotu mnohí zneužívali. Bol výborný elektrikár, a tak robil elektrinu kdekomu a len za tekutý honorár. Terička sa zlostila, no myslím, že len naoko, určite ho milovala.
Spávala som v jednej posteli spolu so sesternicou Ivetou. Bola rovnako stará ako ja, ale úplne iná. Nebojácna, ostrihaná na chlapca, vždy tá rozumnejšia, ale aj drzejšia a v mnohom šikovnejšia. Už ako päťročná sa prevážala na dospeláckom bicykli a vôbec jej neprekážalo, že nedočiahne na sedačku. Bicyklovala postojačky. Iveta bola sporovlivá, každú korunu, ktorú dostala, vždy s úctivou až trasľavou radosťou ukladala do ružového hlineného prasiatka. Zato ja som bola márnotratník. Kým Iveta si päťdesiatku od starej mamy hneď odložila, ja som pozvala decká z ulice na nanuky. A to, čo mi ostalo, som minula tak rýchlo, že už večer som mala po problémoch, čo spravím s nasporenými peniazmi. Pred spaním nás Terička kúpala v plechovej detskej vaničke. Vodu nosila zo studne a veru nanosiť a nahriať toľko vody nebola žiadna sranda. Nikdy by nás však nebola uložila do postele nevykúpané. A tak sa vynašla. Jeden večer som sa kúpala prvá ja a po mne, v tej istej vode, Iveta. Druhý večer sme si poradie vymenili. Nechcite vedieť, ako tá voda vyzerala už po prvej z nás, veď sme celý deň lietali po vonku, väčšinou v krátkych šatových zásterkách a často aj bosé… Keď sme už vykúpané ležali v posteli, Terička poskladanými novinami hlušila komáre a muchy. Bolo to ako večerná groteska, od smiechu nás až bruchá boleli. Idylku trošku kazil strach, že ak mi bude treba cikať, budem musieť ísť von na latrínu. V noci, keď sa zamkol dom, sme na latrínu nemuseli, mali sme na verande „cikacie“ vedro, ale do tej desiatej večer bez výnimky. A tak som radšej vydržala. Ale niekedy som sa v noci pocikala a ráno Iveta plakala, že ona s došvórancom spať nebude.
Rána u Teričky začínali vždy rovnako – reláciou Hráme našim jubilantom. Terička chodila po dome, vybaľovala ranný nákup, chystala raňajky a pritom si nahlas spievala obľúbené ľudovky. Najradšej mala Moravanku a Jožku Černého. Spievala a z chleba krájala poctivé, veľké a hrubé krajce, ktoré som potom musela držať obomi rukami. Neviem kedy a kde ten chlieb kupovala, ale každé ráno načínala nový okrúhly bochník. Bol obrovský, voňavý, ešte trochu teplý, kôrka príjemne pukala pod zubami a škrabkala jazyk. Čaj sme pili z takých veľkých hrnčekov, že z nich v zime mohli mať snehuliaci klobúky. Po raňajkách čakalo Teričku opatrovanie detí. Nosili jej dvoch malých chlapčekov – Martinka a Luboška. Martinko bol umrnčaný tučko, ktorý strašne rád jedol, Luboško bol usmievavý malý hrášok, ktorý zase nejedol nič. A hoci Terička mala rada všetkých, čo sa vedeli dobre nacpať, nejediaci Luboško jej viac prirástol k srdcu. Veľmi ho milovala a aj on ju, navštevoval ju aj ako dospelý. Bábätká boli pre nás príjemným spestrením, ale vydržali sme s nimi len chvíľku a už sme lietali po vonku. Ja som mala svoj program, Iveta svoj. S kamarátkami sa chodili kúpať na neďaleké bagrovisko, volali sme ho šutrovňa, lenže ja som nevedela ani plávať, ani bicyklovať sa, nečudo, že ma nechceli so sebou brať. A tak som sa túlala po domoch, ochutnávala, okukávala, sedela pod stromami pri soche svätého Floriána, alebo som behala po dedine s deťmi, ktoré neboli ani na šutrovni, ani nikde na prázdninách. Vďačným terčom miestnych detí bol dedinský sprostáčik Miško. Mal asi štyridsať, ale tvár aj dušu detskú. Keď sa ťarbavo blížil ulicou, schovali sme sa za múrik a spoza neho sme vykrikovali:
„Miško Trululú, najedeu sa krumpolú,
a ked nemjeu dosci, sežrau mamke kosci!“
Miškovi sa tvár znetvorila hnevom a zúfalstvom a s plačom utiekol. Ale jedného dňa nie. Jedného dňa po nás bleskovo hodil niekoľko kameňov. Bolo to také rýchle, že sme sa ledva stihli schovať za múrik. To nemohol stihnúť zodvihnúť, on mal tie kamene pripravené vo vreckách nohavíc! A že sprostáčik. O pár rokov Miško zomrel a ľudia vraveli, že jeho mame sa určite uľavilo. Ja si to nemyslím.
Všetky pletky sa rozoberali na lavičkách pred domami. Terička mala špeciálnu lavičku – rad piatich drevených sklápacích stoličiek z kina. A to bolo príznačné, lebo v podvečer si tam posadali susedky a sledovali dianie na ulici. A čo nevideli, to si domysleli. My deti sme si k nim občas sadli na obrubník a klebetili s nimi. Hlavný program začínal o pol piatej, keď prichádzali ľudia z vlaku.
„Nazdar, Mariškó, z roboty, z roboty?“ zastavili tetky mladú susedu z horného konca, čo sa terigala s plnými igelitkami.
„Dobrý deň, veru, z roboty,“ odpovedala zo slušnosti.
„Aj na nákupech si byua, co?“ naťahovali tetky krky, aby videli do jej tašiek. „Byua, byua, tak dovidzeňá,“ pridala Mariška do kroku. Istotne tušila, že najbližších desať minút bude hlavnou témou tecinkovského trkotania.
„Dobrý deň, pani učitélko, de ste byui, v Bratislavje?“ milo a úctivo zdravili miestnu učiteľku.
„Dobrý deň, ale je vám dobre,“ zahovárala pani učiteľka.
„Šak si podte k nám sednút, aj kávičku vám urobíme.“ A tak si pani učiteľka sadla k ženičkám a už sa neklebetilo, ale „viedol rozhovor“. Tecinky sa ukazovali v lepšom svetle, ale nebolo cítiť faloš, skôr úctu a potešenie, že s nimi sedí taký vzácny hosť. Učiteľ bol vtedy ešte pojem.
„Tecina má na pučuli múchu!“ prerušila piskľavým hlasom intelektuálne okienko trojročná Janka od susedov. Čas sa zastavil, ešte aj tá mucha strnula v hrôze.
„Tecina má na pučuli múchu!“ opakovala Janka a ukazovala umasteným prštekom na učiteľkine biele nohavice, na ktorých sa práve „tam“, veď viete, učupila zľaknutá zelená mucha. Dusivé ticho vystriedal učiteľkin smiech, ku ktorému sa s úľavou pridalo celé „kino“. Diváci tohto kina bývali nenároční, ale vždy tam bolo veselo a dobre.
Zuzka Huďová
