Starí rodičia mi pravidelne kupovali oblečenie aj topánky o číslo väčšie. Vraj aby mi dlhšie vydržali. Ockova mama bola veľmi šetrná gazdinka a nikdy zbytočne nerozhadzovala peniaze. Ani si nepamätám, či mi niekedy kúpila bábiku alebo inú hračku. Niežeby považovala hranie a hračky za zbytočnosť, ale mala pocit, že bábik mám na rozdávanie, a tak uprednostnila praktické darčeky. Každé narodeniny som od nej so železnou pravidelnosťou dostávala farebné svetre, ktoré jej padli do oka v detskej konfekcii v pasáži domu, v ktorom bývala, alebo mi sama nejaký uštrikovala podľa vzoru z Burdy. Na meniny som dostávala ružovú spodnú bielizeň, tá jediná mi bola akurát, stará mama bola šetrná, nie hlúpa, a na Vianoce mi uplietla šál, čiapku, alebo rukavice. Keď som bola staršia, začala ma zásobovať utierkami, uterákmi, vlastnoručne háčkovanými dečkami a obrusmi, a k osemnástym narodeninám som dostala paplón a posteľnú bielizeň. Do výbavy.
Starý otec bol na peniaze menej opatrný, občas mi priniesol nejakú podivnú hračku zo služobnej cesty v Sovietskom zväze, prípadne v niektorej inej socialistickej krajine, a raz mesačne sme spolu vyrážali na nákup sladkostí, ku ktorým som dostala aj tajné vreckové. No keď sme spolu kupovali topánky, bol zaťatý rovnako ako stará mama a trval na tom, že potrebujem o číslo väčšie. Hoci som ich vždy okopala a obdrala skôr, než som do nich stihla dorásť.
Nezabudnem na jedno decembrové popoludnie, keď na mňa starý otec čakal po vyučovaní pred školou s tým, že ideme kupovať čižmy a kabát. Pre moju mamu to bola iste veľká finančná pomoc, ťahať domácnosť z jedného platu, hoci len dvojčlennú, nie je jednoduché, no pre mňa to bolo utrpenie, aj keď s hojivou náplasťou v podobe stokorunáčky iba pre mňa. A tak som aj tento raz poslušne išla s vedomím, že pár nasledujúcich mesiacov budem vyzerať ako strašiak do maku. V obchodnom dome Pionier mi starý otec vybral kabát kobaltovo modrej farby a keď mi sadol ako uliaty, požiadal predavačku, aby priniesla o číslo väčší.
„Ale veď mi je akurát!“ začal sa naša tradičná škriepka.
„Zuzinko, o chvíľu vyrosteš a na rok by ti bol malý.“
„O rok mi bude tento malý, teraz mi má byť ten druhý veľký, a kedy budem taký, čo mi bude akurát? V lete?“ hnevala som sa, starý otec však trval na svojom. Chvíľku som ešte protestovala, no nepreháňala som to, nechcela som riskovať, že prídem o zelenú bankovku, za ktorú si môžem kúpiť päťsto malých orieškových tureckých medov alebo dvestopäťdesiat veľkých bez orieškov, alebo sto žuvačiek značky PEDRO, alebo štyristo okrúhlych lízaniek s obrázkom, alebo päťdesiat plastových téglikov gaštanového pyré so šľahačkou, alebo… Stovka bola nenormálne veľký peniaz, a tak som bola sama sebe Judášom.
Z Pioniera sme zamierili do Baťu, teda do predajne obuvi, ktorá sa už dávno takto nevolala, ale nikto z Bratislavčanov jej inak nepovedal. Tú zimu sa nosili také nemožné vysoké čižmy z koženky, čo sa horko-ťažko nasúkali na nohy, lenže ich mali všetky dievčatá z triedy, no dobre, Janka Jelačičová ich nemala, ani Ľudka, a tuším ani Jarina, ostatné však naozaj všetky. Keď som ich uvidela vo výklade, žiadne iné som už nechcela skúšať.
„A to sa ti lúbi, také tmavé? Keby mali aspoň nejakej inej farby,“ nesúhlasil s mojím výberom starý otec.
„Máme aj biele!“ ozvala sa predavačka asi vo veku starého otca a o chvíľu sa už valila k nám s veľkou škatuľou. Otvorila ju a podala mi jednu čižmu. To, že bola o hodný kus vyššia než jej hnedé a čierne sestry, to mi neprekážalo, ale od špičky až k sáre ju zdobili v dvojrade nastúpené biele gombičky, medzi ktorými sa prepletala dlhá červená šnúrka. Neplnila žiadnu funkciu, ak nerátame tú okrasnú či skôr otrasnú.
„Čo poviete, otecko, krásne, nie?“ predavačka neskrývane flirtovala so starým otcom, ktorý polichotený prikývol. Nerozhodne som si obula čižmy a počúvala oboch dospelých, že vyzerám ako dáma, že mi veľmi svedčia a predavačka dokonca uhovorila starého otca, že budú stačiť len o pol čísla väčšie, lebo trinásťročným slečnám už chodidlá veľmi nerastú.
„Zuzinko, obleč si k nim aj ten nový kabát,“ neodolal starý otec predviesť svoj dobrý vkus v plnej sile. Neochotne som si obliekla aj veľký modrý kabát a s nesúhlasnými grimasami som sa prešla po predajni.
„Dokonalá dáma!“ zopla predavačka ruky ako k modlitbe.
„Dokonalá štetka!“ zalomila mama zhrozene rukami, keď som sa jej doma predviedla.
„Čo ten svokor nie je normálny?“ sťažovala sa o hodinku do telefónu kamarátke Zdenke. „Kúpi jej čižmy ako do Moulin Rouge!“
„Čo je to Moulin Rouge?“ opýtala som sa.
„Francúzsky bordel!“ povedala mama a ďalej telefonovala. Zrejme však videla, že nie som z jej vysvetlenia múdrejšia, a tak dodala: „Taký nočný podnik, kde sa ženy najprv nevkusne vyzývavo poobliekajú a potom sa pred mužmi z toho zase povyzliekajú! Za peniaze.“ Nemala pravdu. Moulin Rouge je svetoznámy francúzsky kabaret v štvrti Montmartre v Paríži. Pravdou však je, že tu sa zrodil kankán či prvý verejný striptíz.
Ráno napadol sneh. Iné čižmy som nemala, len tie nové biele. A stalo sa, čo som nečakala. Obdivovali ich všetky dievčatá. Akurát sa v nich zle behalo, dokonca aj chodilo, lebo mali asi päťcentimetrový opätok a šmykľavú podrážku. Našťastie po dvoch týždňoch sa mi opätok zlomil a na Vianoce som dostala krásne červené čižmy s hnedou kožušinkou. Sadli mi dokonale, ani o kúsok väčšie! Je jasné, že toto boli čižmy od Ježiška. Alebo od mamy.
STARÝ PRIEVOZ
Mala som dva roky, keď sme sa presťahovali od starej mamy z centra Bratislavy do nového bytu na vznikajúcom sídlisku v Prievoze. Z mesta sme vhupli na vidiek. Rozkvitnuté záhrady starých Prievozanov končili pod oknami nových panelákov a ulice nášho sídliska mali samé kvetinkové názvy. To sme ešte netušili, že už o pár rokov záhrady aj s farebnou úrodou zmiznú pod asfaltom veľkej výpadovky a kvety budú iba v názvoch ulíc. Kým sa tak stalo, stihli sme si s deťmi zo susedstva užiť pár rokov detstva na tichom predmestí. Pomedzi záhrady sa vlnil vyšliapaný chodníček k rodinným domom, ka, sme chodili nakupovať. V miestnej mliekarni sme dvakrát za týždeň kupovali veľmi dobrý chlieb s čudným názvom – vyrážkový. Dlho som si myslela, že je súčasťou mojej diéty, lebo som každú chvíľu mala z nejakého jedla vyrážky – z jahôd, uhoriek, rýb. O alergii sa vtedy ešte nehovorilo, mama so mnou ani nešla k lekárke, mala som skrátka obyčajné vyrážky, stará mama ich volala koprivka, natierali mi ich tekutým púdrom a keď ostatní mali na obed uhorkový šalát, ja som dostala čerešňový kompót. Vyrážkový chlieb, samozrejme, nemal nič s mojou alergiou, len mame najviac chutil. (Až oveľa neskôr som sa dozvedela, že to je výražkový chlieb, teda z výražkovej múky, čiže svetlej ražnej múky, ktorá vzniká mletím škrobových častí zrna.) Mliekareň bola čistučká, voňavá, celá biela, akoby sa práve vykúpala. Jogurt mávali taký hustý, že ma až ruka bolela, kým som si ho rozmiešala s lekvárom. S chlebom sme vždy brali aj dve fľaše plnotučného mlieka, jednu pre mňa na kakao a druhú pre mamu na okno. Tam si ho dávala skysnúť a potom ho pila od smädu. Zo zvyšku si urobila pleťovú masku. Vedľa mliekarne bola pekáreň, kam chodili po okrúhly čerstvý chlieb aj ľudia z mesta, taký bol dobrý. Sem sme chodili na lupačky, keďže chleba sme už mali. Obľúbili sme si lekvárové šatôčky a makové hrebeňe, väčšinou sme ich zjedli cestou k mäsiarovi. Nebyť tých koláčov, nikam nejdem, lebo mäsiar mal na dvore obrovského psa, čo stále štekal a vyzeral ako zúrivý poník. Na bráne mali tabuľku s nápisom Pozor, zlý pes!, takže som sa bála naozaj oprávnene.
Keď som chodila do školy, vidiecky život v Prievoze dotlieval. Plánovanej výstavbe padlo za obeť veľa rodinných domov, ktoré opustené čakali na búranie. Mnohé mali veľké záhrady s ovocnými stromami, väčšinou tam už nikto ani nechodil, iba my deti. Bolo úžasne dobrodružné ísť na májovky do opustenej záhrady, navyše keď v obchodoch nebolo ešte žiadne ovocie, ak nerátam kubánske pomaranče, čo sa strašne ťažko šúpali. Fakt, mali šupku akoby prilepenú k dužine. Ja som sa nevedela štverať na stromy, bola som odkázaná na to, čo mi decká zhora hodia dole na zem, ale zase som bola dobrý pozorovateľ, a tak som strážila. Raz som štrbinkou v drevenom plote zbadala vo vedľajšej záhrade čudného muža. Mal dlhé sivé vlasy, pomaľované tričko, prechádzal sa so sklonenou hlavou a niečo si mrmlal. Sledovali sme ho a potichu sme hádali, kto to môže byť. Ani nám nenapadlo, že by to mohol byť pôvodný majiteľ, v našich očiach to bol prinajmenšom čudák. Otcovia mojich kamarátov nenosili dlhé vlasy ani pomaľované tričká, bolo jasné, že s týmto nie je niečo v poriadku. Na druhý deň sme ho opäť uvideli. Sedel v prútenom kresle, pozeral do neznáma a popíjal čerevené víno. Lenže my sme navzájom strašili, že to pije krv svojej ženy, ktorú včera zabil a zakopal v záhrade. Tak sme sa vyhecovali, že keď otočil hlavu naším smerom, zvrieskli sme hrôzou a bežali ozlomkrky preč. Jarina pri tom stratila dreváku, takú parádnu z Juhoslávie, ale nikto z nás sa s ňou nechcel po ňu vrátiť.
Občas sme chodievali aj do parku starého kaštieľa, kde bola v bývalej koniarni nemocnica a zdravotnými sestričkami tu boli mníšky. V parku bol aj malý kostol, ktorý vyzeral ako zámoček, a všetko to na nás pôsobilo rozprávkovo čarovne. Raz sme sa s jednou mníškou dali do reči a ja som si všimla, že má na ruke obrúčku.
„Ste vdova?“ opýtala som sa, lebo celkom takú istú obrúčku mala moja mama a tá bola vdova.
„Som Kristova nevesta,“ usmiala sa na mňa.
„Ježiškova?“ nemohla som uveriť. Mníška bola mladá, pekná a taká zvláštne krehká, takí ľudia určite neklamú. Ničomu som však nerozumela. Do kostola som chodila iba pred Vianocami, so starou mamou do Trinitárov. Mali tam takého malého sadrového černoška s turbanom na hlave, ktorému keď ste vložili do dlaní mincu, zatvoril ich, minca zmizla a on akože poďakoval kývaním hlavou. Samozrejme, že som vedela, že Ježiško nosí darčeky, dokonca som sa aj každý večer modlila, aby anjeliček opatroval moju dušičku pre Ježiška pána Krista, ale to preto, aby som dostala od ocka pusu. Stará mama mi totiž povedala, že keď sa pekne pomodlím, Ježiško v nebi to počuje a dovolí ockovi, aby ma pobozkal na líce. A zrazu si tu stojí pani v čiernom a tvrdí, že je jeho nevesta.
„Toho istého, čo nosí darčeky?“
Mníška sa zasmiala a opýtala sa, či sa nechceme ísť s ňou pozrieť do kostola. Zastali sme pod obrazom v zlatom ráme, na ktorom bol Ježiš v bielo-červenom habite. Mníška nám rozprávala, že Ježiš je syn Boží, ktorý sa za nás obetoval na kríži a všetkých dobrých ľudí čaká v nebi. Nebola som o nič múdrejšia. Keď je Boh Ježišov otec, tak prečo nechal svojho syna trpieť? A prečo nemohol hneď urobiť všetkých ľudí dobrými a ak by niekto robil niečo zlé, tak by ho neznesiteľne svrbelo a štípalo celé telo ako Umazančeka Strakatého v Nevedkovi v Slnečnom meste? Keď je všemocný, tak prečo nechal zomrieť môjho ocka a toho, čo mu to spravil, nechal ujsť? Hlúposti, Boh nie je všemocný, je iba Ježiško, darčeky a anjeli. To je predsa jasné! Zdalo sa mi však kruté to tejto milej žene vysvetľovať, a tak som mlčala. Ani neviem, či som tam ešte niekedy išla. Až po rokoch, ale to som išla navštíviť chorého kamaráta a v tom nebolo nič rozprávkové. Starý Prievoz ustúpil hore panelákov, dokonca aj vychýrená zmrzlináreň, kde Albánci, vtedy sme ich všetkých volali Juhoši, každej peknej babe predviedli žonlgérsky kúsok a pridali jeden kopček citrónovej zadarmo. Ticho vystriedal hluk Gagarinovej ulice a každý kúsok voľného miesta zaplnili parkujúce autá. Mapa môjho detstva sa rozpadla.
Zuzka Huďová