Veľmi som túžila po domácom zvieratku. No dobre, nemalo to byť hocijaké domáce zvieratko, chcela som psa, ale bola by som sa zmierila aj so škrečkom. Sesternica Heny mala morčiatko, volal sa Dikinko, aj ten sa mi páčil, ale pes je predsa len čosi iné. Vtedy ich zďaleka nebolo toľko ako dnes, pes v byte bol vzácny úkaz, no v prípade mojej mamy neprichádzal do úvahy. Absolútne. Lenže to mi nemala v slabej chvíľke povedať, že UVIDÍME. Osemročné dieťa to pochopí, akože dnes síce ešte nie, ale zajtra už áno.
Jedného dňa som sa v škole pochválila, že dostanem psa. Okamžite som sa stala stredobodom záujmu celej triedy a bolo to veľmi príjemné. Pýtali sa ma, ako sa bude volať, ako bude vyzerať, či ho budem vodiť von a či ho požičiam. Helena Funkelová vedela o psoch najviac a navrhla mi, že pripraví zoznam vecí, ktoré budem pre toho môjho potrebovať. Presviedčala ma, aby som chcela pudlíka, lebo to sú najbystrejšie psy, vraj sa vedia naučiť aj počítať, videla to v telke. Pudlík však potrebuje špeciálne hrebene, lebo nemá obyčajnú srsť, ale vlasy, a tie mu treba pravidelne rozčesávať. Do zoznamu pribúdali hrebene, kefy, misky, deka, nožničky a súbežne s Heleniným zoznamom vznikal v triede iný zoznam – spolužiakov, ktorí budú chodiť s mojím psom von. Dni plynuli a ja som definitívne pochopila, že pes nebude, ani keby čo bolo. Lenže ako to povedať ostatným? Povedia, že som klamárka, budú si myslieť, že som si schválne vymýšľala, a to som vážne nechcela. A tak som si musela vymýšľať ďalej, aby som oddialila pravdu. Jedného dňa som oznámila, že… psa už mám! Tá všeobecná radosť deciek bola ohromná. Neviem, čo som si od toho sľubovala. Vôbec som nemyslela dopredu, prahla som po uznaní a to sa konalo dnes, nie zajtra. Každý deň som rozprávala o svojom psovi, pre ktorého som si vypožičala meno Belo z knihy Bela a Sebastián, trošku som to upravila, a z tej istej knihy som čerpala aj zážitky, ktoré som prispôsobovala pudlíkovi v byte. Moje zážitky však nestačili. Deti chceli vlastné. Helena vyzvedala, ako ho češem, čo mu dávam žrať, ostatní zase chceli vedieť, kedy s ním pôjdem von. Bola zima, preto som sa vyhovárala, že Belo je ešte malý a musí si zvykať postupne, inak by prechladol. Helena tak veľmi chcela veriť novej zábave, že jediná horlivo prikyvovala, že áno, že to je teda naozaj pravda, šteniatka treba na vonkajšie prostredie zvykať postupne. No taká Broňa Macková potrebovala mať vždy vo všetkom jasno. Raz sa akože nevinne opýtala: „Ale u vás doma si ho môžeme pozrieť, však?“ A ja, hoci som mohla povedať, že nie, lebo si domov nesmiem vodiť návštevy (čo bola pravda), som so sladkým úsmevom povedala: ÁNO.
„Tak teda dnes po škole, dobre?“ znel Bronin rozsudok a decká zo zoznamu s výskaním súhlasili. Mňa oblievala horúčava a niekde na hrudi ma škrabkala naliehavá otázka, že čo potom? Čo urobím?!
Domov ma odprevádzalo osem detí, ktorým som rozprávala o psovi Belovi, baby sa hádali, ktorá ho bude mať prvá na rukách, a ja som sa modlila a dúfala, že snáď sa stane niečo oslobodzujúce. Prišli sme k našej bráne a moje nohy mali zase tú známu tvarohovú mäkkosť.
„Počkajte ma tu, idem po Bela!“ povedala som najrozhodnejšie, ako som dokázala. Nastúpila som do výťahu a počúvala, ako mi v ušiach špľachoce vystrašená krv. Na siedmom poschodí som trasľavou rukou odomkla byt a zvalila sa na zem. Č urobím?! Keby mal niekto v našom vchode psa, ale nemá ho nikto, ani v celom paneláku, ani na celej ulici. Bože, maminka, čo mám robiť? Ozval sa zvonček. To už vyzváňali nedočkavci zdola. Naklonila som sa z okna: „Belo nechce ísť von!“
Decká si niečo hovorili a Broňa zakričala: „Ideme hore!“
Prepadla som panike: „Nie, to nemôžete!“
„Tak ho aspoň ukáž v okne!“ kričala.
Nohy sa mi začali načisto roztápať a zrazu… Nápad! Úžasný, skvelý nápad! Mama nosila na kabáte kožušinu z polárnej líšky. Vtedy to bola veľká móda. Každá druhá žena nosila v zime na hlave kožušinovú čiapku z líšky a mnohé mali z tej istej kožušiny aj golier na kabáte, niektoré nosili okolo krku dokonca celú líšku aj s hlavou a paprčkami. Moja mama takisto. Bežala som do spálne a v skrini som našla svoju spásu. Zdrapila som líšku, napchala do nej niekoľko pančúch a ponožiek, aby mala plnšie brucho, a opatrne som ju ukázala v okne.
„To je čo?!“ kričali dievčatá.
„To je Belo!“
„Čóó?“ hnevala sa Broňa. „Neverte jej, to je líška, takú nosí
aj moja mama!“ Otočila sa k oknu a opovržlivo mi oznámila, že som klamárka.
„Nie som, to len ty nerozoznáš psa od nejakej hlúpej líšky!“ a rýchlo som zatvorila okno. Začínala som cítiť úľavu, ale vedela som, že toto divadlo ešte potrebuje bodku. Po chvíli som zobrala smetný kôš, akože ho pôjdem vysypať a pritom preskúmam situáciu. Pred bránou boli už len Helena Funkelová s Jankou Jelačičovou. Také milé, dobré duše, ktorým sa moje výstrelky, neviem prečo, vždy páčili. Zrejme som im do ich pokojného, usporiadaného až sterilného detstva prinášala trochu dobrodružstva.
„Ahojte,! povedala som akoby nič a položila som kôš so smeťami na chodník.
„Zuzka, ty si Bela nechcela ukázať Broni?“ pozerala sa na mňa Helena s nádejou. Prikývla som a bolo mi jasné, že som zachránená.
„Ale nám dvom ho raz ukážeš? Niekedy…“ spýtala sa Janka a ja, že áno. Im áno. Všetky sme boli šťastné, že sen o psovi sa celkom nerozplynul. Celkom nie. Len sme už o ňom nikdy nehovorili.
TETA BABKA
Po ockovej smrti trávila mama veľa času s kamarátkou Zdenkou. Zatiaľ čo Zdenka ešte stále študovala, mama už dávno pracovala, pretože zostala sama na mňa, na seba a na splácanie pôžičky za družstevný byt. Zdenka žila veselý a bezstarostný študentský život a mojej mame bola v tom čase veľkou oporou. Občas ma vybrala zo škôlky, niečo ožehlila, niečo navarila (väčšinou sladkú paradajkovú polievku z pretlaku z konzervy, ktorá jej takmer vždy vykypěla, a k tomu palacinky), no hlavne bola so mnou a mama nemala v práci stres, že zostanem v škôlke zase posledná. A Zdenke to vyhovovalo, predsa len mala u nás väčší komfort ako na internáte. Jej mama bývala v dedinke pri Piešťanoch a často sme ju chodievali navštevovať. Bola to typická dedinská ženička tých čias – v širokých sukniach s čepcom na hlave a ja som bola presvedčená, že má sto rokov, hoci v skutočnosti vtedy nemala ani šesťdesiat. Oslovenie teta mi pre ňu nesedelo, lebo tety, ktoré som poznala ja, nosili kostýmy a klobúky, babkou mi nebola, a tak som ju volala teta babka. Vždy, keď sme prišli, upiekla kačku alebo hus, makovník aj orechovník, udusila kapustu nasladko, uvarila úžasnú polievku, skrátka pripravila hromadu jedla, mama so Zdenkou to volali veľkou žranicou, a ešte nám aj zabalila domov. Sama však žila skromne, takmer všetko si dopestovala a dochovala, do obchodu chodila iba po chlieb, cukor, mydlo a pár ďalších drobností.
U tety babky som občas zostala aj celý týždeň, hlavne vtedy, keď bola zatvorená škôlka alebo som si to vymodlikala. Páčil sa mi jej rozprávkový domček s dvomi izbami, voňavou kuchyňou a zasklenou verandou, cez ktorú sa prechádzalo na záhradu. Na verande boli naukladané vrecia s kukuricou, hrachom, fazuľou, cibuľou, makom, bol to taký malý potravinový sklad. Na začiatku záhrady žili v drevenej ohrade sliepky, husy, kačky, zajace a prasiatko. Pod mohutným orechom bol k drevenej búde priviazaný pes Hary. Strapatý, špinavý, starý a slepý. Lenže pre mňa to bol ten najkrajší pes na svete. V tej chvíli bol iba môj. Bolo mi ho ľúto, že je stále len priviazaný k búde, zdal sa mi strašne smutný. A tak som mu sľúbila, že ho vezmem na prechádzku.
„Teta babka, kde má Hary vodítko?“ bežala som za babkou, ktorá vykopávala v záhrade zemiaky.
„Čo kde má?“ čudovala sa.
„Vodítko, vôdzku, taký remeň na vodenie,“ vysvetľovala som netrpezlivo.
„A načo by mu to bolo?“ stále nechápala.
„Chcem ho vziať na prechádzku,“ odhodlane som na ňu pozrela a nie prvý raz som čelila jej piskľavému smiechu. Keď videla, že to myslím vážne, povedala:
„Priviaž ho na špagát, keď chceš, ale on aj tak nepôjde. Nič nevidí, je slepý.“ Vôbec som nerozumela pojmu slepý. Myslela som si, že to znamená, že slepý je ten, čo si nedáva pozor kade ide, veď aj mne mama často vravela, či som slepá, keď som zakopla alebo niečo zhodila. Takže pojem slepý pre mňa neznamenal žiadnu významnú prekážku. Na verande som našla hrubý asi dvojmetrový špagát. Priviazala som ho Harymu na retiazku, čo mal okolo krku, a chcela som vyraziť. Hary však vôbec nechápal, čo od neho chcem. V živote nebol na prechádzke a zrejme bol aj prvým psom v babkinej dedine, ktorý mal niečo také absolvovať. Vzpínal sa, zapieral sa všetkými labkami, kňučal. Babka sa pobavene prizerala. Potom vošla do domu a priniesla slaninu.
„Daj mu slaninku, pozri,“ podstrčila kúsok slaninky Harymu pred ňufák a ruku pomaly odťahovala. Hary sa pohol. Slaninu som dostala do ruky ja a s jej pomocou sme sa pomalým tempom vyšmodrchali na ulicu. Susedia mali zase divadlo. Len pár týždňov dozadu som kočíkovala bábiku a v pravidelných intervaloch som zastala, zobrala ju na ruky, vyhrnula si tričko a s vážnou tvárou som si bábiku prikladala na ploché prsíčka, akože pridájam. Sused od smiechu až čkal. Teraz prestal okopávať predzáhradku a čakal na druhý diel. Prešli sme s Harym asi dvadsať metrov, ale musela som ho z celej sily ťahať, až sa mi špagát zarezával do dlaní.
„Hary, Harynko, aspoň na koniec ulice,“ prosebne som ho presviedčala. Zbytočne. Sadol si a žalostne sa rozplakal ako malé dieťa. Strašne som sa zľakla a bežala som po babku. V tej chvíli sa rozbehol aj Hary. Bleskovo našiel svoju búdu a až do druhého dňa z nej nevyšiel.
Zato husi mala babka odvážne. Zopár detí chodilo pásť husi z celej dediny na obecnú lúku nad dedinou. Babkine husi sa vždy samé vybrali za dedinským kŕdľom a cestou späť sa samy od kŕdľa odpojili a prišli domov. Gunár bol bojovný a zlostný. Viete, ako štípe hryznutie gunára? Ja áno, mne to spravil. Dodnes vidím tú natiahnutú sypiacu hlavu so zobákom plným drobných zúbkov. Napriek tomu mi bolo všetkých husí ľúto, keď ich babka nasilu kŕmila. Vravela, že ich musí naštopať. Pripravila si do veľkého vedra zmes kukurice a nejakého šrotu, stehnami stisla hus, jednou rukou jej roztvorila zobák a palcom druhej ruky jej pchala žrádlo do krku. A potom ešte po tom krku prešla prstami, aby jej tú guču žrádla posunula do žalúdka. Strašný pohľad, ale skvelá pečienka!
VINETUOVO SRDCE
U tety babky som prvýkrát videla kolotoče. Boli hody a na voľnom priestranstve pri kostole sa rozložili českí kolotočiari. Z ampliónu spieval Karel Gott Přijela pouť a lidí proud… a pieseň sa odrážala od retiazkových kolotočov, večne plnej horskej dráhy, ktorú sme volali húsenková, oblizovala cukrovú vatu a zastavila sa na strelnici. Tá bola očarujúca. Množstvo farieb, papierové ruže, opičky na gumičke, balóniky, srdiečka a ďalšie ligotavé veci vytvárali magické kráľovstvo zbytočností, ktoré mi vyrazilo dych. Pozorovala som výrazne namaľovanú Cigánku s hlbokým kyprým výstrihom, ako dookola spevavo vyvolávala: „Pojďte pane, nestyďte se, vystřelte vaší slečne rùži!“ Miestni fešáci s farebnými hrebeňmi v zadnom vrecku nohavíc sa najskôr okúňali, ale potom si zo strieľania urobili prestíž. Chválili sa, kto koľko a ktorej vystrelil a ja som si v duchu vyberala, čo by som chcela ja. Do oka mi padlo srdce v červenom celofáne, na ktorom bol farebný obrázok Vinetua. Veľmi som to srdce chcela. Prsnatá mi povedala, že je z marcipánu. Mar-ci-pán. Marci-pán. Znelo to úžasne, bola som presvedčená, že to je niečo ako božská manna, sladký pokrm bohov strelníc, niečo vzácne, čo musím ochutnať. Keď som sa dozvedela, že stojí iba päť korún, plná nádeje som utekala za babkou.
„Teta babka, teta babka!“ kričala som už od bráničky. „Na kolotočoch predávajú srdce s Vinetuom! Stojí iba päť korún, dáš mi?“ Babka sa mi snažila vysvetliť, že päť korún je pre ňu veľa a že zajtra príde maminka a tá mi ho určite kúpi. Lenže srdce tu bolo dnes. Na vlastné oči som videla, koľko veľkých chlapcov tam bolo, to moje srdce do zajtra na strelnici nevydrží!
„Teta babka, prosíím!! zúfalo som modlikala, a tak babka otvorila zásuvku na kredenci, v ktorej mala modlitebnú knižku a drobné do zvončeka. Podala mi mincu a keď som videla, že je na nej číslo 5, letela som k strelnici.
„Á, naše okaté děvčátko, už si tady zas?“ vyčarila prsnatá úsmev na celú strelnicu.
!Chcela by som to červené srdce…“ povedala som slávnostne, hoci udychčane.
„Červené srdíčko pro naše zlatíčko. Pět korun,“ podala mi srdce a ja jej slávnostne mincu.
„A zbytek?“
Nechápavo som pozerala.
„Zlatíčko, tys mně dala jenom pět haléřů!“ rozosmiala sa a ja som počula, ako sa rúca svet. A vedela som, že to počujú všetci. Pustila som srdce na zem a bežala preč. U babky som sa s plačom hodila na gauč. Babka sa smiala rovnako piskľavo ako pred chvíľou prsnatá z kolotočov a ja som si želala strašné veci. Do rána som z toho gauča nezliezla.
Na druhý deň prišla mama. Vyžalovala som sa jej a ona, že ideme to srdce kúpiť. Ale nebolo to ono. Už nie. Cesta chutila včerajšou hanbou. V strelnici stále viselo to „moje“ srdce a v papierovej škatuli, ktorú som si včera nevšimla, ich bola celá hŕba. Takže vôbec nebolo také vzácne, ako sa tvárilo. A marcipán mi nechutil. Že božská manna, pche! Fotku Vinetua som však opatrovala dlho. On predsa za nič nemohol.
Zuzka Huďová
foto: freepick
