Deti vnímajú význam slov úplne inak ako dospelí. Uvažujú priamočiaro, preto každý výraz musí mať jednoduchý a jednoznačný zmysel. Ja som si mnohé slová, ktoré som nevedela priradiť ku konkrétnej veci alebo činnosti, vysvetľovala presne podľa ich znenia. Mama vravela, že uvažujem príliš po lopate a potom zase, že zbytočne nosím chrobáky v hlave. Dobré, nie? Všetci dospelí používajú úplne zavádzajúce výrazy. Napríklad také ojedinele. Prvýkrát somsi to slovo uvedomila pri jednej predpovedi počasia. Hlásateľka v rádiu povedala, že zajtra bude na celom našom území slnečno, iba ojedinele sa vyskytnú búrky z tepla. Ojedinele. No dobre, ale kedy ojedinele? Ojedinele ráno, ojedinele na obed, alebo ojedinele večer? Myslela som si, že výraz ojedinele znamená o jedinele, čiže v čase, kedy sa zvykne jesť, čo je logicky ráno, na obed, alebo večer. No a ak do toho rátame aj desiatu a olovrant, tak môže pršať celý deň, nie? Dosť ma to trápilo, lebo na druhý deň bola nedeľa a mali sme ísť na kúpalisko, lenže ak bude ráno búrka, nepôjdeme nikam, a ak bude pršať na obed, môžeme sa po dvoch hodinách baliť z kupka domov. No ak bude pršať v čase olovrantu alebo až večer, tak sa nič nedeje, všetko stíhame.
„Mami, nevieš, o ktorom jedinele budú tie búrky?“
Mama mi s pobaveným úsmevom vysvetlila, že ojedinele nemá s jedlom nič spoločné, že to znamená zriedkavo, výnimočne. Čiže vôbec nemusí pršať. A že na kúpalisko pôjdeme.
Celé leto sme chodievali iba na Tehláč, teda na kúpalisko Tehelné pole, ktoré bolo najčarovnejším a najútulnejším kúpaliskom na svete. Pri východe zo šatní stáli z dvoch strán veľké umývadlá z hladkého ružového kameňa, v ktorých boli malé fontánky na pitie. Pri jednom sa väčšinou hrčili malé deti, naťahovali krky a snažili sa chytiť zurčiacu vodu do úst, druhé pravidelne okupovali starší chlapci a stláčajúc prstami prúd vody striekali okoloidúcich, až kým ich neodohnal plavčík, alebo nejaký nahnevaný otecko. Tie umývadlá boli takým osviežujúcim metrom bratislavských detí. Prvé roky aj mňa musel zodvihnúť niekto dospelý, aby som sa mohla napiť, potom mi stačilo postaviť sa na špičky a natiahnuť krk, no a napokon som umývadlo prerástla a pomáhala iným deckám dočiahnuť.
Na Tehláči boli tri bazény – takmer prázdny plavecký so strašne studenou vodou, večne plný stredný bazén a úplne malý pre najmenšie deti, kde bola voda príjemne teplučká, ale tam ma mama nikdy nepustila, vraj je tam načúrané a bohviečo ešte. Mala pravdu, raz som tam to bohviečo videla. Plávalo v rohu akoby nič… Okolo stredného bazéna boli drevené ležadlá a na nich ležali stále tie isté tváre, len každý deň o čosi hnedšie. Mama ich volala „staré opečené prešpuráčky“ a nebola som si istá, že či to znamená, že sú dobré, alebo naopak. Bola tu aj veľká šmykľavka, na ktorú ste si museli vystáť dlhý rad. Tri-štyri razy ste sa šmykli a polhodina bola fuč. S mamou sme si vždy rozložili deku na lúke na konci kúpaliska, kam chodili najmä rodiny s deťmi. Nedoliehal sem krik z bazénov, ani hudba z bufetov, bolo tu ospanlivé ticho. Úderom dvanástej hodiny si rodinky na dekách pootvárali nádoby s vyprážaným kurčaťom, zemiakmi a uhorkovým šalátom. Takmer na každej deke sedelo decko obhrýzajúce kuraciu nohu. Na našej nie. My sme mali chlebík s maslom a paprikou. Mama vravela, že je hrozné takto nekultúrne žrať, veď ak chce niekto teplý obed, nech ide do záhradnej reštaurácie. Hnevalo ju, aj keď ľudia stáli pri vodovode s plastovými fľašami od octu a do nich si robili šumienku alebo sirupovú malinovku.
„No pozri, ako to vyzerá, strašné čosi! Veď malinovka v bufete stojí korunu!“ hundrala a poslala ma kúpiť pivo. Pre ňu.
„Ale choď na terasu, tam čapujú lepšie!“ pripomenula mi a zmenila opaľovaciu polohu. Vždy ma posielala na terasu, ale ja som mala radšej bufet pri skokanskom mostíku, bol tam príjemný chládok a neviem či aj pivo, ale kofola bola taká istá ako na terase. Rada som pozorovala odvážlivcov, ktorí skákali z betónovej veže do bazéna. Niektorí tak šťavnato dopadli do vody, že došplechli až k stojacim pri bufete. Paráda.
Bufet na terase bol ďaleko, musela som prejsť z jedného konca kúpaliska na druhý, navyše na terase nebol nikde tieň, kamenná dlažba bola od slnka takmer žeravá. Chodidlá ma pálili a ja som poskakovala som ako vrabec. V rade pred bufetom som sa snažila stáť v tieni ľudí stojacich predo mnou, ale ani to niekedy nestačilo. Aj preto som svoj nápoj vyzunkla už na terase a z piva som si trochu odliala na nohy, aby som si ich schladila. Cestou na deku som si nohy omočila aj v detskom bazéne a asi po polhodinke som dorazila aj s poloprázdnym pohárom. Mama si sadla, zapálila si cigaretu a pozorovala okolie.
„Tetu Gabiku si nevidela?“
Gabika bola mamina kamarátka, bývala hneď vedľa kúpaliska a bola tu pečená-varená. Mala dcéru Andrejku, o tri roky mladšiu odo mňa, s ktorou som sa hrávala ako s bábikou. Často sme večer z kúpaliska išli k nim, alebo ony k nám. Mamy nám nakázali, aby sme sa pekne potichu hrali a ony viedli v obývačke nekonečné rozhovory. Raz sme s Andrejkou ostrihali všetky moje bábiky, aby sa im v tých horúčavách nepotili hlavy, a keď sa bábiky na strihanie minuli, s tými istými nožničkami z môjho nového peračníka som ostrihala nad záchodovou misou aj Andrejkine dlhé blond vlasy. Keď sme potom naradostené ukázali našim mamám výsledok, sedeli ako cudzie. Dlho bolo ticho.
„Andrejka, to … kto ťa…?“ jachtala teta Gabika a ja som hrdo vyhlásila, že ja.
„Kde si vzala nožnice?!“ spýtala sa potichu moja mama.
„V tom novom peračníku.“ Už som si nebola celkom istá, že viem strihať.
„V peračníku… To sa mi sníva!“ Bála som sa, lebo mama vyzerala čudne, ale teta Gabika sa začala smiať a zrazu sa k nej pridala aj mama. Napokon to strašné zubaté hniezdo Andrejke opravili, ale ešte pár mesiacov nebola tým rozkošným blonďatým anjelikom. Mamy si boli samy na vine, jasne nám predsa povedali, aby sme sa pekne potichu hrali. Ako vravím, deti si význam slov vysvetľujú po svojom.
POD DUCHNOU JE INÝ SVET
Stará mama z ockovej strany bývala vo veľkom byte s vysokými stropmi v centre Bratislavy. Okrem troch rozľahlých izieb a obrovskej haly v ňom bola hneď vedľa kuchyne aj malá izbička, kedysi určená pre slúžku, komora a pekný balkón. V byte bývala aj ockova sestra Ruženka s rodinou. Byt predelili v hale drevenou priečkou a v časti haly urobili starej mame novú kuchyňu. Z veľkého bytu sa stali dva priestranné dvojizbové. Vchodové dvere, kúpeľňa aj vecko boli spoločné. Zo slúžkovskej izby spravil ujo Marián mojej sesternici Heninke chutnú detskú miniizbu (mala tam aj poschodovú posteľ s rebríkom!) a zvonček na slúžku odstránil. V starej maminej obývačke však zostalo z toho zvončeka tlačidlo, taký pekný biely gombík. Keď ste ho stlačili, v hale sa rozľahol naliehavý hrkotavý cengot. Presne taký istý, ako keď niekto zazvonil pri vchodových dverách. Čo sme sa my s Heninkou starú mamu natrápili vyzváňaním na „slúžku“. Zakaždým, ale naozaj zakaždým nám naletela a ponáhľala sa k dverám otvoriť nečakanej návšteve. A tam… nikto! Len my dve sme sa za jej chrbtom prelamovali od smiechu. Úplne najlepšie bolo zazvoniť, keď stará mama miesila cesto na koláče, vonku horúce leto a v kuchyni dobrých 35 stupňov, a ona spotená, oblečená iba v ľahkej kombinetke (čosi také dnes nosia niektoré ženy v lete ako šaty) si opakom zababranej ruky utierala čelo. „Ježíšmárjá, kto to fčil…? Zuzinko, dzi otevrít, já sem celá od cesta!“
„Nemôžem, strašne mi treba,“ zaklamala som a zmizla na záchode.
„Áno, úúúž,“ kričala stará mama smerom k vchodovým dverám, pričom si narýchlo utierala ruky a naťahovala šatovú zásteru. Otvorila dvere a…
„Zuzkááá!? Ale že ťa ja vylátam tú varejú?!“ hnevala sa, ale skôr na seba ako na mňa, že opäť naletela.
Obrovskú tmavú halu som nemala rada. Zdobili ju lovecké trofeje starého otca a nikdy som si nebola istá, či neožijú. Najviac som sa bála vypchatého „letiaceho“ sokola, čo vždy na mňa vypliešťal sklené oči, a veľkej sovy nad dverami do záchoda. Cikanie som zadržiavala, až kým som si vážne necvrkla. Dodnes mám fóbiu z vypchatých zvierat, operencov sa bojím a v žiadnej zoologickej záhrade nejdem ani len k papagájom. Medzi halou a obývačkou bol malý výklenok, na ktorý ocko primontoval kovové dvierka s pletivom a vyrobil tak starej mame malú komôrku, keďže tá pôvodná zostala v Ruženkinej časti. Vznikol tak výborný úkryt pri schovávačke! Cez pletivo som pozorovala Heninku, ako ma hľadá, ona však dnu vidieť nemohla. Keď som hľadala ja, k tým dvierkam som išla, až keď už mi nič iné nezostávalo, a vždy nanovo ma vystrašilo tmavé „Hu!“ spoza dvierok.
Rada som spávala so starou mamou v jej manželskej posteli. Vtedy už boli so starým otcom rozvedení, čo som však nikdy nejako zvlášť nepociťovala, lebo na všetky rodinné udalosti prišli spoločne – na moje narodeniny, na Vianoce, aj na dovolenky som chodila s obomi. Posteľ bola veľká, mäkká, s nafúknutými vankúšmi a perinami, po našom duchnami. Na záhlaví z mahagónového dreva mala stará mama malý tranzistor, na ktorom v nedeľu ráno naladila rozprávku a spolu sme počúvali. S nami počúvala aj Panenka Mária s malým Ježiškom v náručí z oválneho obrazu nad posteľou. V izbe bolo ešte trojkrídlové zrkadlo, kde som sa spievajúc s mikrofónom zo švihadla obzerala zo všetkých strán, a šliapací šijací stroj značky Singer, na ktorom stará mama pošila hory detských šiat, róby na stužkové či promócie, obliečky, závesy, všetko, čo bolo treba. V masívnych skriniach z orecha mala naukladané plachty, obrusy, čipkované spodničky, hodvábne šatky, farebné kombinetky, skrátka všetko, čo sa nám mimoriadne hodilo k dievčenským hrám. S Heninkou sme boli skvelé kostymérky, príprava princeznovských šiat bola často zaujímavejšia ako hra samotná. Kráľovské „hostiny“ sa odohrávali v akože zrkadlovej sieni, čiže pred trojkrídlovým zrkadlom, a väčšinou sme na nich jedli sušienky a popíjali čaj z drahej porcelánovej súpravy. Stará mama len zalamovala rukami a prosila nás, nech s tým preboha nič neurobíme, lebo si rozbijeme naše dedičstvo. Keď sme večer ležali v posteli, pozorovali sme na strope odraz svetiel áut a okolo desiatej nás občas zobudil spev rozjarených chlapov opúšťajúcich krčmu U Sedláka. „Už ho čujem, už je tam! Ufám, že nesce ít sem hore,“ povedala stará mama a vyzrela z okna. Užhočujem bol starý otec, ktorý si za roky zvykol na jednu krčmu a hoci teraz býval na opačnom konci mesta, popíjal len tu. No a občas zabudol, že býva inde a prišiel sa vyspať „domov“. Neviem, čo na to vravela jeho nová žena, určite ju to netešilo.
So starým otcom som veľa času trávila na jeho záhrade kúsok za Bratislavou. Mal tu niekoľko ovocných stromov, pestoval zeleninu do polievky, paradajky, papriku, ale jeho najväčšou láskou bolo asi osem radov viniča, z ktorého robil strašne kyslé víno. Všade to víno vláčil ako prezent a obdarovaným vysvetľoval, že to veru nie je žiadna chémia. Neviem, čo robili s darčekom ostatní, ale my sme si doma biele zvarili s cukrom a voňavými klinčekmi, do červeného sme si doliali kolu a dalo sa. Jediný, kto miloval toto víno také, ako ho starý otec stvoril, bol ujo Lacko. Pri otázke, či si dá víno, sa hneď uisťoval: „Máš starého otcove? Tak to si dám, ten chlap vie robiť víno!“ Ujo Lacko vyzunkol liter a my sme neveriacky krútili hlavami.
V lete sme so starým otcom na záhrade často prespali – v záhradnom domčeku, ktorý vlastnoručne postavil, dokonca aj nábytok doň vyrobil. Domček sme volali „chalúpka nízka, hrom do ní tríská“ a bolo tam fajn. Voňala tak chlapsky: únavou z ťažkej driny v záhrade, jabĺčkami, vínom, tabakom a drobnosťami, ktoré dotvárali to čaro. Elektrina v domčeku nebola, alebo možno aj bola, ale my sme si vždy večer zapálili sviečku a starý otec mi rozpával príbehy o Pažravcovi, Krvavom polene, Koštejovi Nesmrteľnom a podobné naozaj dievčensky jemné rozprávočky. Ráno sme sa umyli v studenej vode zo studne (aj tú vykopal sám) a dali sme si chleba so slaninou a jabĺčkom. Starý otec pooberal ovocie a zeleninu, načapoval pár fliaš kyslého a išli sme na vlak. Lenže málokedy sme stihli ten, na ktorý sme sa pôvodne vybrali. MUSEL sa totiž zastaviť v šenku, pokecať s miestnymi, dať si dva deci bieleho a pritom utrúsiť, že teda jeho víno je oveľa lepšie. No a niekedy sa diskusia tak rozprúdila, že sme išli do Bratislavy posledným vlakom. To sme však už niesli iba košík so zeleninou a ovocím, pretože víno starý otec v opileckej pýche porozdával diskutérom, aby na vlastné smädné oči pochopili, ako chutí kvalita.
Zuzka Huďová
