Hovorí sa, že po smrti sme si všetci rovní. No nie je to pravda.
Teda aspoň tu v našom pozemskom svete. Čo si budeme hovoriť, nespravodlivosť je aj v tomto. Niekto má veľký pohreb, iný malý, niekto dokonca žiadny, niekto má miesto s výhľadom (vážne sa to tak vraví), iný skončí niekde v rohu, niekoho oplakávajú, po niekom ani pes neštekne… A často je aj jedno, čo pre tento svet dobrého (alebo zlého) urobil.
Tento týždeň navždy odišiel Miroslav Žbirka a, zaslúžene, ho boli plné médiá. Na facebookovej stránke Igorovej strany OĽaNO sa dokonca objavil text: „S hlbokým zármutkom sme prijali informáciu o náhlom úmrtí speváka, skladateľa a textára Miroslava Žbirku. Prišli sme o veľkého umelca, ktorý svojou tvorbou robil radosť generáciám Slovákov a Čechov. Meky, Ďakujeme za všetko.“
Ako vravia bratia Česi, prodávám jak jsem koupila, čiže aj s chybami.
No v tento týždeň nás navždy opustil aj iný Miroslav, významný maliar, grafik, ilustrátor a sochár Miroslav Cipár, ktorý bol známy celosvetovo.
Chápem, že Igor je z Trnavy, takže mu Bienále ilustrácií Bratislava, ktoré majster Cipár spoluzakladal, asi nič nehovoria, ale predsa len ilustroval kilá detských kníh, navrhol asi dvesto logotypov, medzi iným pre Bratislavské hudobné slávnosti, Slovenskú národnú galériu či Slovenské národné múzeum.
Žiadne ďakujeme za všetko sa nekonalo.
Ale predsa len nejaká zmienka bola, dokonca aj pár slov od Zuzy z paláca. No taký Jozef Cesnak, maliar a ilustrátor 150 detských kníh (pamätáte na knihy Alfred Hitchcock a traja pátrači?), odišiel takmer bez povšimnutia. Igorovho aj Zuzinho. Tak to chodí.
A teraz ani nejde o tie sviečky a R.I.P. na sociálnych sieťach, ktoré sa dostanú všetkým celebritám (nemyslím to v zlom), ale o to, že my o svojich osobnostiach nič nevieme.
My sa nimi nehrdíme, my sa o nich neučíme, ak, tak len o niektorých a potom máme pocit, že Slovensko nemalo a nemá osobnosti, určite nie toľko ako napríklad susední Česi, Maďari či Poliaci.
Pestujeme si, až sa to zdá programové, neznalosť a sme úplne v pohode s tým, keď si naši susedia tých našich privlastnia (Maďari nám zhrabli napríklad Franza Liszta, ale najnovšie aj Mórica Beňovského, Česi tvrdia že posledný muž na Mesiaci, americký astronaut Eugen Andrew Cernan, ktorý bol po otcovi slovenského pôvodu a po mame českého, je vlastne Čech, Poliaci si nárokujú na Jánošíka, a to sú len omrvinky).
Ak hovoríme o reforme školstva, čo takto zreformovať aj pohľad naše výrazné osobnosti, na ktoré môžeme byť právom hrdí, a ktoré si zaslúžia aspoň to malé ďakujem? No politici s kúpenými diplomami asi nepochopia…
Zuzana Huďová, spisovateľka a publicistka
